Súdne rozhodnutie ako prameň práva
Sedeli sme v aute a išli na pojednávanie. Moja vtedajšia šéfka povedala: "Budeme argumentovať Občianskym zákonníkom." Ja som reagoval: "Ale je tu to rozhodnutie Najvyššieho súdu." No ona na to: "Veď je to len súdne rozhodnutie."
Spomenutá cesta autom sa udiala okolo roku 2005. A aj tá je dôkazom, aký veľký posun nastal v našich končinách v nazeraní na judikatúru, alebo ak chcete na precedenčnú záväznosť súdnych rozhodnutí, za posledné dve či tri desiatky rokov. Kým predtým nemuselo znamenať určité súdne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vydané v obdobnej veci až tak veľa, dnes, až nájdete také, ktoré dopadá na váš prípad a je aj vo váš prospech, máte takmer vyhraté.
Lenže... Každá minca má dve strany. Pretože, priznajme si – dnes si častokrát súdy vystačia s tým, že poukážu na existujúcu judikatúru, ktorá sa zdá byť priliehavou aj na tú vašu vec. Bez toho, aby sa naozaj dôsledne zaoberali aj analýzou zákonných ustanovení. Bez toho, aby zvážili, či neexistuje lepšie a spravodlivejšie riešenie ako to, ktoré spomenutá judikatúra prezentuje. A ak aj uznajú, že vami ponúkané rozhodnutie je racionálne (spravodlivejšie), sú častokrát bez odvahy, ktorú potrebujú, aby sa odhodlali s rozhodovacou činnosťou najvyššej súdnej autority v obdobnej veci nesúhlasiť.
Vlastne by sa dalo povedať, že ak dnes máte v rukáve priaznivé súdne rozhodnutie najvyššej súdnej autority v obdobnej veci, máte viac, ako by ste mali na vašej strane znenie zákona (všeobecne záväzného právneho predpisu).
Takýto stav nie je dobrý a ani správny. A práve preto sú články, ktoré sa zaoberajú súdnym rozhodnutím ako prameňom práva, v aktuálnej dobe veľmi užitočné. Takým článkom je aj príspevok autora menom JUDr. Eduard Bárány, DrSc., bývalého sudcu a podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyšiel v časopise Právny obzor č. 1/2025 pod názvom "Súdne rozhodnutie ako prameň práva a jeho výklad".
Z jeho článku sme vybrali deväť posolstiev, ktoré stoja za vyzdvihnutie. Tu sú:
1. Odklon od precedentu nie je chybou
Autor konkrétne uvádza, že "Precedent tu (poznámka - rozumej v stredoeurópskej právnej kultúre) nie je vzorom, od ktorého odchýlenie predstavuje chybu." Táto veta vyjadruje základnú premisu precedenčnej záväznosti v kontinentálnej právnej kultúre. Ak súd má pocit, že judikatúra neponúka to najlepšie (najspravodlivejšie) riešenie problému, ktorý súd práve rieši, nie je chybou rozhodnúť v rozpore s ňou.
2. Odkaz na iné rozhodnutia v odôvodnení rozsudku nestačí
Špeciálne po prijatí Civilného sporového poriadku možno stále častejšie prísť do styku s rozhodnutiami, ktoré si v rámci odôvodnenia vystačia s odkazom na judikatúru dopadajúcu na prejednávanú vec. E. Bárány pripomína, že to nestačí. "Ak by súd odôvodnil svoje rozhodnutie len odkazom na iné vnútroštátne súdne rozhodnutia, tak by išlo nielen o vybočenie zo štandardov súdnej práce, ale aj o nedostatok právneho základu jeho rozhodnutia, teda o svojvôľu."
3. Postavenie súdu v súdnej hierarchii nemusí byť vždy rozhodujúce
Ak sa pozeráme na iné rozhodnutia, dôležité je uvedomiť si aj to, čo je predmetom výkladu. Pretože, hoci "obvykle preváži postavenie súdu, ale rozhodnutie vykladajúce podzákonný právny predpis by asi nemalo prevážiť nad rozsudkom opierajúcim sa o ústavu."
4. Judikatúra sa aplikuje aj do minulosti, ale tento postup nemusí byť správny vždy
Pretože niekedy zákonite bude aplikácia novej judikatúry na minulé udalosti nespravodlivá – jednak preto, lebo s onou novou judikatúrou strany v rozhodnom období nemuseli počítať, a jednak preto, lebo každé súdne konanie trvá rôzne dlhú dobu (a teda skutkovo a právne rovnaké konania začaté v ten istý deň môžu dopadnúť rozdielne – jedno nová judikatúra ešte nezastihne, druhé však už áno). Preto je výborné, že E. Bárány pripomenul, čo to znamená "prospective overruling" - keď "súd v rozhodnutí zmení právo, ale (až) s účinkom do budúcnosti pre ďalšie prípady."
5. Význam výrazov použitých v judikatúre sa časom môže meniť
A, ako uvádza E. Bárány, "existuje preferencia v prospech významu z obdobia prijatia interpretovaného rozhodnutia".
6. Aj súdne rozhodnutia sa musia pri ich následnej "aplikácii" správne vykladať
A to základnými výkladovými postupmi. Tými sú - výklad jazykový, systematický, historický a teleologický.
7. Každé právotvorné súdne rozhodnutie by malo smerovať do príslušnej "zbierky"
A to aj preto, lebo "je otázne, či vôbec možno súdnemu rozhodnutiu nezaradenému do oficiálnej zbierky priznať bez ohľadu na jeho obsah kvalitu prameňa práva".
8. Zbierka NS SR by nemala byť obmedzovaná len na rozhodnutia NS SR
Aj súd nižšej inštancie má dbať o právnu istotu ako takú – a právotvorné rozhodnutie do Zbierky navrhnúť. A NS SR – ak súhlasí - návrh právnej vety odobriť.
9. Tvorba a publikácia právnych viet je v procese súdnej tvorby práva nezastupiteľná
...a to napriek tomu, že sú neraz oprávnene kritizované a žijú si vlastným interpretačným životom, ako takisto uvádza E. Bárány. Pretože, "ani od profesionálneho právnika nemožno spravodlivo požadovať, aby mimo právnych vied zhľadúval a sám formuloval nové právne normy."
Článok E. Bárányho považujeme za výborný. Predsa si však dovolíme jednu polemiku. Autor vo svojom príspevku uvádza, že "Otázka, či sa právna norma vzťahuje na určitý skutkový stav, sa rieši podľa jej hypotézy a nie podľa skutkového stavu súdneho rozhodnutia, kde je obsiahnutá, alebo podľa occassio legis, ktoré viedlo k prijatiu zákona." Ale nie je práve v tom veľkosť sudcovského rozhodovania? Spočívajúca v tom, že sudcovi nemá postačovať samotná hypotéza vytvorená inými prípadmi, ale že si posúdi aj to, či ju na ním prejednávaný prípad naozaj aplikovať? Pretože, ak by to tak nebolo, tak celé sudcovské rozhodovanie skutočne môžeme dať do rúk počítačov.
Možno by sme si teda dovolili formulovať naše vlastné, desiate posolstvo: To, že určitý precedent vo vlastnej veci sudca neaplikuje, nemusí ešte bez ďalšieho znamenať, že sa má daný precedent všeobecne považovať za nesprávny, či chybný.
(tento príspevok bol zverejnený v časopise PRECEDENT č. 3)