Subsidiarita ÚS SR – kam až má ísť?

Z rozhodnutia IV. ÚS 25/2024 vyplýva, že pred rozhodnutím veci samej Ústavný  súd nie je oprávnený korigovať prípadné pochybenia, ku ktorým dôjde pri rozhodovaní všeobecného súdu o vylúčení či nevylúčení sudcu. A to s poukazom na zásadu subsidiarity rozhodovania Ústavného súdu.

Ústavný súd (ÚS SR) preto uznesením sp. zn. IV. ÚS 25/2024 (ktoré sme uviedli aj v časopise PRECEDENT č. 3) odmietol sťažnosť príslušného sťažovateľa, podanú voči rozhodnutiu krajského súdu o nevylúčení sudcu súdu prvej inštancie, ako predčasne podanú. Je potrebné oceniť, že napriek tomu posúdil v rámci svojho rozhodnutia aj konkrétne sťažnostné dôvody, pričom skonštatoval, že aj keby sťažnosť nebola predčasnou, aj tak by ju musel na základe argumentácie sťažovateľa posúdiť ako zjavne neopodstatnenú.

Uvedené rozhodnutie nás však predsa len primälo k zamysleniu nad otázkou, kam až má siahať subsidiarita rozhodovacej činnosti ÚS SR. Máme na mysli obdobnú situáciu, ako sa riešila vo vyššie uvedenej veci.

Predstavme si, že strana sporu namietne vylúčenie sudcu z dôvodu svojich pochybností o jeho nestrannosti – postupujúc podľa § 52 Civilného sporového poriadku (CSP). Nadriadený súd rozhodne tak, že sudcu nevylúči. Ak sa strana sporu následne obráti na ÚS SR (keďže iný opravný prostriedok proti uzneseniu o nevylúčení k dispozícii podľa CSP strana sporu v daný moment nemá), podľa záverov vyplývajúcich z rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré uvádzame v úvode, jej ÚS SR povie, že sa otázkou zákonnosti sudcu môže zaoberať až po tom, čo vec ako taká (t. j. vec sama) už bude rozhodnutá. To znamená - na základe novej ústavnej sťažnosti podanej až po rozhodnutí všeobecných súdov vo veci samej. ÚS SR tento záver odôvodňuje subsidiaritou svojej rozhodovacej činnosti, t. j. tak, že namietať nezákonnosť sudcu prejednávajúceho vec môže strana sporu stále aj pred všeobecnými súdmi - v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podaných voči rozhodnutiu vo veci samej.

Nad aplikáciou princípu subsidiarity rozhodovacej činnosti ÚS SR v opísanom prípade sa podľa nás stojí za to bližšie zamyslieť.

V roku 2020 sme publikovali v časopise Justičná revue článok s názvom "Pojednanie o osobnej zodpovednosti práva". Bol to vôbec prvý článok, ktorý v danom časopise v roku 2020 vyšiel. V uvedenom texte sme ponúkli päť príkladov, ktorých snahou bolo ukázať, že zamyslenie sa nad konkrétne prejednávanou vecou aj v iných ako zabehaných koľajach je pre každý jeden subjekt, ktorý aplikuje právo, nevyhnutný.

A práve hneď prvý príklad sa týkal vyššie opísanej situácie - momentu možného vstupu Ústavného súdu do rozhodovania o tom, či vec naozaj prejednáva zákonný sudca.

Keďže ide o príklad aktuálny v plnom rozsahu aj dnes, o päť rokov neskôr, na tomto mieste príslušnú časť z nášho článku z roku 2020 uvádzame.

(pozn. - samotný článok sme z dôvodu jeho subjektívneho zamerania písali výnimočne v jednotnom čísle; preto je aj v nasledujúcej citácii použitý rovnako singulár)

3 Prípad prvý – keď určitý právny princíp (zásada) víťazí nad logickým riešením

Flagrantný príklad riešenia, ktoré bude síce z právneho pohľadu odôvodniteľné, ale vymyká sa logickému riešeniu veci, ponúknem hneď na začiatku.

V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 11C/4/2017 bolo zo strany žalovaných požiadané o vylúčenie sudkyne, ktorá bola zároveň podpredsedníčkou súdu, ako aj všetkých ostatných sudcov toho istého súdu. Žalovaní dôvodili tým, že predsedníčka daného súdu je mamou konateľky advokátskej kancelárie, ktorá zastupovala v danom konaní žalobcov. Podpredsedníčka daného súdu a konajúca sudkyňa mala za to, že nie je dôvod pochybovať o jej nestrannosti a preto vec v zmysle § 54 ods. 1 Civilného sporového poriadku predložila nadriadenému súdu. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 5NcC/16/2017-267 zo dňa 13.06.2017 rozhodol tak, že konajúca sudkyňa nie je vylúčená z prejednania a rozhodnutia veci, keďže neboli zistené "...žiadne také kvalifikované skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vzbudiť odôvodnené pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne..." Z uvedeného dôvodu už Krajský súd v Bratislave neskúmal, či sú naplnené predpoklady na vylúčenie ostatných sudcov súdu prvej inštancie. [...]

Voči vyššie uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave č. k. 5NcC/16/2017-267 zo dňa 13.06.2017 bola žalovanými, ktorí neúspešne žiadali vylúčenie sudcov Okresného súdu Bratislava IV, podaná ústavná sťažnosť. Tá bola zo strany Ústavného súdu odmietnutá ako neprípustná s odôvodnením, že "Pokiaľ podľa názoru sťažovateľov krajský súd napadnutým uznesením rozhodol zjavne neodôvodnene a vo veci samej má rozhodovať sudkyňa, ktorá mala byť podľa objektívneho posúdenia jej pomeru k veci alebo k účastníkom konania alebo k ich zástupcom z ďalšej účasti na prejednávaní veci a rozhodovaní vylúčená, potom sa ich sťažnosť podaná ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môžu sťažovatelia postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu [§ 365 ods. 1 písm. c) CSP: "Odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd"], prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu [§ 420 písm. e) CSP: "Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd"]. V tomto prípade teda existuje "iný súd", a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľov." (poznámka – išlo o uznesenie Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 618/2017 zo dňa 12.10.2017).

Ústavný súd teda v podstate povedal nasledovné: "Nebudem teraz hodnotiť či tento sudca môže vec prejednať, nech ju prejedná a rozhodnem to až potom, čo ju prejedná, či ju mal prejednať." Tento prístup sa však podľa môjho názoru prieči logickému úsudku a neospravedlňuje ho ani argumentácia subsidiárnou pôsobnosť Ústavnému súdu (z ktorej sa žiaľ neraz robí akási nezdravá mantra). Na danom základe sa totiž mohlo päť i viac rokov v danej veci konať (predmetom veci bolo vyporiadanie podielového spoluvlastníctva), a to s tým, že strany konania vôbec nevedia, či to nebude úplne zbytočné, lebo po oných piatich rokoch niekto (rozumej súdna autorita) s pokojným svedomím môže povedať, že to konanie daným sudcom byť vedené vôbec nemalo - hoci to mohlo byť povedané na úplnom začiatku daného sporu. A tak sa pôjde od začiatku (spomínať na tomto mieste princíp hospodárnosti konania by zrejme bolo nosením dreva do lesa).

Z čisto právneho (formálneho?) hľadiska pritom nebolo Ústavnému súdu vlastne čo vytknúť. Vo svojom rozhodnutí sa totiž i odvolal na predchádzajúcu prax najvyšších súdnych autorít (konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 zo dňa 29.10.2009, 3 Cdo 153/96 zo dňa 21.08.1997 a 6 Cdo 210/2010 zo dňa 20.04.2011), aj so zdôraznením, že rozhodovanie vylúčeným sudcom je samostatným odvolacím i dovolacím dôvodom. Ibaže, pokiaľ by raz a jednoznačne zo svojej pozície už na začiatku stanovil, že tento sudca môže vec prejednať, je zrejmé, že by už nemohlo ísť o sudcu, ktorý mal byť vylúčený (ibaže by išlo o nové do toho času neznáme dôvody na vylúčenie) a najmä – nehrozilo by premrhaných niekoľko rokov súdneho procesu vedeného (v budúcnosti) vylúčeným sudcom.

Práve tento príklad z môjho pohľadu ukazuje, že pred prevzatím ustálených názorov rozhodovacej či odbornej praxe na iný (hoc obdobný) prípad je vhodné posúdiť, či aplikácia týchto názorov aj na prejednávanú vec nemôže v konečnom dôsledku viesť k situáciám, ktoré sa budú zjavne vymykať logickému riešeniu veci, a to nielen z pohľadu súdu samotného, ale najmä z pohľadu tých, na ktorých situáciu sú predmetné právne závery aplikované.

Dnes, päť rokov po vydaní daného článku, časť ktorého je vyššie citovaná, tento názor na tomto mieste opakujeme. Nespochybňujeme, že subsidiarita ÚS SR má zo všeobecného pohľadu svoje ratio a svoje opodstatnenie. Otázkou však je, či aj vo vyššie analyzovanej situácii.

Ponechávať rozhodnutie ÚS SR o tom, či vec prejednáva zákonný sudca až na moment, kedy ju už definitívne rozhodol, sa nám zdá sporné najmä s ohľadom na právnu istotu (či neistotu...) strán sporu. Všetky, nielen tú, ktorá o vylúčenie sudcu žiadala. Uvedený názor pritom predkladáme aj s vedomím, že otázka vylúčenia sudcu môže byť podľa Civilného sporového poriadku skutočne súčasťou odvolacieho či dovolacieho prieskumu i pri podaní opravného prostriedku voči rozhodnutiu vo veci samej.

Veď si to len predstavme. Päť i viac rokov sa súdite. A až na úplný záver, najneskôr ako sa len dá, príde ortieľ, na podklade ktorého máte ísť od začiatku, pretože konajúci sudca rozhodovať vôbec nemal. Takéto rozhodnutie ÚS SR o tom, že sudca mal skutočne byť vylúčený, ktoré by prišlo až po tom, čo už vec daný sudca právoplatne rozhodol, hoci by i inak bolo oprávnené, by zjavne bolo zásadným zásahom nielen do právnej istoty všetkých strán sporu, ale aj do zásady hospodárnosti konania ako takej.

Preto je výborné, že Ústavný súd si vo vyššie uvedenom rozhodnutí IV. ÚS 25/2024 nevystačil len so záverom o predčasnom podaní ústavnej sťažnosti, ale dal odpoveď aj na podstatu argumentácie sťažovateľa namietajúceho rozhodovanie všeobecného súdu o nevylúčení sudcu.

Otázkou však je, či by mala mať subsidiarita rozhodovacej činnosti ÚS SR vo vyššie uvedenom prípade vôbec akékoľvek miesto. Ak by totiž Ústavný súd povedal, že ten a ten sudca spor prejednávať nemá, a to už na základe ústavnej sťažnosti podanej voči rozhodnutiu nadriadeného súdu o nevylúčení (t. j. na základe ústavnej sťažnosti podanej ešte pred tým, ako daný sudca vec začne riešiť a rozhodne ju), ušetrí sa stranám sporu kopu času, peňazí, i nervov.