PODCAST: O novom Občianskom zákonníku - rozhovor s Marekom Števčekom

Stretli sme sa 11. 11. 2025, v jeho kancelárii rektora Univerzity Komenského v Bratislave. Pozvanie porozprávať sa prijal profesor Marek Števček, okrem iného predseda Komisie pre kodifikáciu nového Občianskeho zákonníka a súkromného práva. Nový Občiansky zákonník však nebol jedinou témou.

REKODIFIKÁCIA OBČIANSKEHO ZÁKONNÍKA JE O HODNOTÁCH  

Primárnou témou, ktorá dnes "zamestnáva" nielen právnickú obec, je jednoznačne pripravovaný nový Občiansky zákonník. Aj na tomto webe už dostala svoj priestor, a bude sa tak diať aj ďalej. Teraz vám predkladáme rozhovor (aj ako podcast) s osobou k tejto téme najpovolanejšou - rektor Univerzity Komenského v Bratislave a predseda Komisie pre kodifikáciu nového Občianskeho zákonníka a súkromného práva, profesor Marek Števček.  

prof. JUDr. Marek Števček, DrSc.

Rektor Univerzity Komenského v Bratislave, pedagóg, vedec a profesor občianskeho práva. Autor a spoluautor množstva publikácií, držiteľ viacerých ocenení. Predseda Rekodifikačnej komisie pre rekodifikáciu civilného procesu a predseda Komisie pre kodifikáciu nového Občianskeho zákonníka a súkromného práva. 

Právnická obec vás pozná ako vyučujúceho, pedagóga, profesora, autora komentárov, akademická ako rektora, ale aký je Marek Števček ako človek? Čo ho baví, čo ho v živote napĺňa a čo robí, keď nevykonáva funkciu rektora a nerobí právo?

Aký som človek by skôr mali hovoriť moji spolupracovníci, spolupracovníčky. Ja môžem odpovedať na to čo ma baví a čo robím rád. Mňa vždy bavilo právo, takže vypĺňa veľkú časť môjho času. Ak hovorím o nejakom voľnom čase, a v poslednej dobe je ho teda naozaj minimum, tak rád športujem. Mám dvoch psov a dve mačky, veľmi rád čas trávim s priateľmi, ktorých mám a musím povedať, že aj z absolútne neprávnických kruhov, čo je veľmi obohacujúce a povzbudzujúce.

Mňa však baví učiť a veľmi rád učím. Častokrát mi to aj vyčítajú niektorí moji spolupracovníci, že by som mohol venovať svojim študentom menej času. Ja nesúhlasím, tú prácu mám skutočne rád, a som tiež rád, že ste povedali, že som v prvom rade pedagóg, lebo tak sa cítim, ako pedagóg a vedec. Popritom som funkcionár a zároveň sa snažím byť úplne normálny človek so všetkými plusmi a mínusmi ako každý iný.

Aj v rámci svojej odpovede ste spomenuli množstvo činností, ktoré súvisia s výkonom vašej profesie, ktorá je pomerne rozvetvená. Čo vás z nej baví najviac?

Keby som mal povedať jednu vec, ktorá ma baví najviac, tak to je asi práve učenie a kontakt s mladými ľuďmi. Musím povedať, že mám fantastických študentov. Už je to samozrejme úplne iná generácia ako sme boli my, ale je to veľmi obohacujúce. Majú veľmi zaujímavé triezve názory a veľmi rád s nimi diskutujem. Ja si vyslovene chodím na hodiny oddýchnuť od všetkých ostatných povinností. Takže keby som mal povedať jednu topku, tak to je toto.

Čo vás motivovalo k tomu, že ste sa rozhodli kandidovať a potom vykonávať funkciu rektora Univerzity Komenského v Bratislave?

Človek má mať asi nejaké výzvy a ja ich mám rád. Ako veľa vecí v živote, bola to v podstate náhoda, že som sa vyskytol v istých kruhoch a potom sa to akosi udialo samo. Tým nechcem povedať, že som to nechcel. Nemôžem skrývať, že človek musí mať nejakú ambíciu, keď do takej funkcie vstupuje. Samozrejme, keby som vedel čo všetko to obnáša, do čoho človek ide, tak by som si to možno rozmyslel.

Takže by ste do toho už nešli?

To som nepovedal. Povedal som, že človek musí mať istú ambíciu a tá ambícia pre mňa bola meniť veci k lepšiemu, akokoľvek vzletne to znie. Presne to som chcel robiť a myslím, že sa mi to pomerne darí. Ale kým v tej funkcii nie ste, a to platí asi všeobecne nielen o tejto funkcii, tak úplne nemôžte vedieť, čo všetko to obnáša. A sú to aj veci, ktoré, samozrejme, človeka aj ubíjajú. Najmä keď ste taký – akože - slobodnejší duch, tak tá administratíva a reprezentatívne povinnosti sú niečo, čo vás prekvapí a zaťaží a to penzum času vám samozrejme zníži a zmenší na úkor toho všetkého, čo by ste robili možno radšej. Ale vždy musí prevážiť pocit zodpovednosti. Že keď už niečo robím, tak sa snažím to robiť naozaj na sto percent a dať do toho úplne všetko.

Časovo to zvládate?

Musím, nemám na výber. Veľmi často sa ma pýtajú, ako sa to všetko dá zladiť. Musím dať veľký kredit svojim spolupracovníkom, ktorí sú okolo mňa, pretože bez nich by to človek naozaj nedal. Mám úžasný tím ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť aj pri rekodifikácii aj pri rektorovaní. Inými slovami, nie ste na to sám, to je to najzákladnejšie posolstvo. 

Keď sme prijímali procesné kódexy, tak nám veštili, že skolabuje systém, súdy to zablokuje a rok sa na nich nič nepohne. A nič z toho sa nestalo.

Poďme k rekodifikácii procesu. Zhruba pred 10 rokmi bol prijatý súhrn nových procesných predpisov. Ono sa to prijalo, súdy to nejako začali aplikovať, niekedy tam boli nejaké diskrepancie, ale v zásade sa to akoby ustálilo. Mám však pocit, že potom je v zásade ticho. Že chýba nejaké zhodnotenie toho, čo sa od rekodifikácie procesného práva očakávalo a čo sa naozaj v praxi naplnilo. Aký je váš dojem?

Ticho niekedy môže byť aj prospešné. Spomínam si, že keď sme prijímali tie procesné kódexy, tak nám veštili, že skolabuje systém, súdy to zablokuje a rok sa na nich nič nepohne - a nič z toho sa nestalo. Súdy normálne fungujú ďalej a fungovali aj pred tými desiatimi rokmi, keď sme procesnú rekodifikáciu prijímali. Čiže nič zásadné z tých negatívnych scenárov sa nenaplnilo, čo je samé o sebe potešiteľné. A zhodnotenie? Áno, niektorí kolegovia ma nahovárali, aby sme urobili po 10 rokoch konferenciu - zhodnoťme čo sa podarilo a čo sa nepodarilo. Nemal som na to osobne čas, pretože sme už riešili Občiansky zákonník. Desať rokov účinnosti procesných predpisov sa zhodou okolností kryje s rekodifikáciou súkromného práva. Ale nemám pocit, že je ticho. Predsa sa aktívne publikuje, aktívne sa rozhoduje, judikatúra sa nejakým smerom vyvíja, doktrína sa nejakým smerom vyvíja a to je presne to, čo sme chceli docieliť. Nemal som napríklad nikdy rád také prvoplánové ciele, že ideme riešiť to, aby súdy boli rýchlejšie. To nevyriešite rekodifikáciou procesných predpisov a to nebol ani náš zámer.

A hlavným zámerom procesnej rekodifikácie bolo pre vás osobne čo?

Veľmi jednoduchá a zároveň zložitá vec. Urobiť takú úpravu civilného procesu, ktorá by bola absolútne kompatibilná s normálnou civilizovanou Európou. Zbaviť nás nánosov socialistickej doktríny civilného procesu. Vrátiť nás v tomto smere do európskeho hlavného prúdu a do štandardu toho, čo v Európe považujú za štandardný civilný proces. A to sa nám naozaj - skoro by som povedal, že bez zvyšku – podarilo.

Máte pocit, že sporové strany, respektíve účastníci právnych vzťahov, tieto zmeny aj v praxi cítia? Že naozaj je cítiť ten rozdiel, keď si porovnáme proces napríklad podľa Civilného sporového poriadku (CSP) a predtým podľa Občianskeho súdneho poriadku (OSP)? Nie je to len o tom, že sa prijalo nejaké ustanovenie, ktoré na prvý pohľad dobre vyzerá, ale v praxi to až také relevantné dopady nemá?

To je skôr otázka na vás, na praktikov. Ja už úplne nie som v každodennej praxi. Ale mám mnoho kolegov a priateľov advokátov, takže mám nejakú spätnú väzbu. Samozrejme, že ju nedostávam úplne jednotnú, ale myslím si, že mnoho z nich mi povedalo, že ten rozdiel cítiť. Najmä zo začiatku účinnosti tých kódexov mi niektorí nadšene volali, že predstav si, mal som skvelého sudcu alebo sudkyňu, ktorý presne pochopil CSP a urobil to predbežné prejednanie sporu a vyslovil ten právny názor. No, samozrejme, boli aj opačné telefonáty. Myslím si však, že hlavne generácia študentov, ktorí už nezažili to OSP a už boli vychovávaní len v doktríne CSP, tak tá sa naplno ešte neprejavila. To znamená, že ešte nedorástli vekovo do tých funkcií. A až to bude skutočná skúška časom. Väčšina sudcov vie stále porovnať ako to bolo za OSP a CSP, rovnako advokáti a iné právnické profesie. Až tí budú decízormi, ktorí už nezažili OSP. A tam ešte nie sme.

A kedy tam podľa vás budeme? Kedy nastane ten čas, keď budeme môcť konečným spôsobom zhodnotiť, čo všetko sa z rekodifikácie procesného práva podarilo?

Ja som nepovedal, že to nemôžeme hodnotiť a že máme dať dvadsať rokov pokoj procesným kódexom. Treba to vyhodnocovať stále a priebežne. Aj zo strany súdov, aj zo strany advokátov, aj zo strany doktríny. A toto sa deje. To znamená, že poukazuje sa aj na slabšie miesta rekodifikácie, poukazuje sa aj na to, ktoré zámery sa možno nepodarilo naplniť. To je úplne v poriadku. Ja hovorím, že CSP, a samozrejme aj ostatné procesné kódexy, naplno docenia až ľudia, ktorí nebudú úplne schopní porovnávať ich s ničím iným, len s ostatnou normálnou Európou. A to možno ešte pár rokov potrvá. Ale opakujem, to neznamená, že nemáme vyhodnocovať, a aj kriticky vyhodnocovať, to, čo sa podarilo a čo sa nepodarilo. Vaša prvotná otázka smerovala k tomu, čo som ja považoval za prioritu tej rekodifikácie. A to si myslím, že sa podarilo. Rozdeliť spory, mimospory, Správny súdny poriadok. Zasiahli sme semienko toho naozaj správneho súdnictva, čo sa etablovalo a funguje to. Myslím si, že toto sú veci, na ktoré môžeme byť s odstupom času hrdí.

Ale nemali by sme pozitíva tejto úpravy a praxe, ktorá teraz je, hľadať práve v porovnaní s tým, čo bolo?

Áno, určite áno. Ja rozumiem tej otázke, ale to je už možno úloha právnej historiografie. A s odstupom času to už nebude asi nikoho zaujímať, že ako to bolo pred dvadsiatimi rokmi za OSP, ale bude ich zaujímať ako tie procesné normy fungujú tu a teraz. Ja to úplne asi nie som schopný zhodnotiť, že či je niečo lepšie alebo horšie. Pretože, samozrejme, tie socioekonomické podmienky sa vyvíjajú a teraz je to niekde úplne inde ako pred 15 rokmi. Ale, myslím si, že tie impakty boli aj výsostne pozitívne. O tom som presvedčený.

Prečo si my stále myslíme, a asi si to myslíme mnohí, že Najvyšší súd tu máme na to, aby neustále niečo preskúmaval?  

Tak si povedzme pár údajov súvisiacich s rekodifikáciou procesu. Vy sám ste mi boli oponentom dizertačnej práce, ktorá bola robená v roku 2020, a v rámci ktorej som porovnával rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu počas účinnosti OSP a CSP. Z výskumu vyplynulo, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (Najvyšší súd) v dovolacom konaní počas účinnosti OSP odkazoval na iný prípad v 9 % prípadov, počas účinnosti CSP (poznámka: vybrané rozhodnutia boli z roku 2019) v 19 % prípadov. To znamená zvýšenie právnej istoty, čo je fajn. K čomu ale smerujem je to, že pri posúdení dovolaní počas účinnosti OSP išiel dovolací súd do merita veci, pretože mal danú prípustnosť dovolania, v 22,5 % prípadov. Pri CSP ide do merita veci v 15 % prípadov. To znamená, že akoby sa odvolacie súdy viac spoliehali na to, čo povie Najvyšší súd, neodkláňali sa od toho a tým pádom nie je z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia daná prípustnosť dovolania. Alebo sú tam nejaké iné dôvody, na základe ktorých je správnosť toho názoru, ktorý ten odvolací súd aplikuje, už z hľadiska merita veci menej preskúmavaná. Nie je to škoda?

Tú prácu si pamätám, pretože bola naozaj výborná, aj keď bola na mnohých miestach kritická. Toto je ale širšia otázka. Jeden z tých faktorov, alebo viacero z tých faktorov, ste pomenovali vo vašej otázke. Ale nechcem sa vyhnúť priamej odpovedi - nie, nie je to škoda. Prečo si my stále myslíme, a asi si to myslíme mnohí, že Najvyšší súd tu máme na to, aby neustále niečo preskúmaval? Rozhodli to dva stupne súdnej sústavy. Prečo my máme stále zakorenené, že ešte musí rozhodnúť Najvyšší súd v merite veci, a potom ešte ideálne Ústavný súd Slovenskej republiky (Ústavný súd) a potom ideálne ešte súd na európskej úrovni? Naopak si myslím, aj na základe vašich štatistík, že to celkom funguje. Že Najvyšší súd sa má naozaj zaoberať len veľmi kruciálnymi právnymi otázkami a nie byť tu pre sporové strany, ktoré budú chcieť neustále preskúmavať rozhodnutie, s ktorým nie sú spokojné. Čiže pre mňa je toto pozitívny signál. Ak posilňujeme právnu istotu v tom zmysle, že musí mi v zásade stačiť, keď rozhodne prvá a druhá inštancia, tak to je podľa mňa v poriadku. Presne takto si myslím, že by to malo fungovať.

Tú otázku som ale smeroval trošku inak, a to v tom smere, že – aspoň ja mám ten pocit - sudcovia na súdoch nižších inštancií, to znamená, že na súde prvej inštancie a odvolacom súde, častokrát aplikujú názor, ktorý bol v inej veci prejavený zo strany Najvyššieho, respektíve Ústavného súdu. A to bez toho, aby sa možno zamysleli nad tým, či aplikácia, ktorú navrhuje určitá strana sporu a ktorá je odlišnou od rozhodovacej činnosti Najvyššieho a Ústavného súdu, nie je vhodnejšou. Ono to trošku súvisí aj s rekodifikáciou hmoty. Že keď sudcovia sú do určitej miery zvyknutí takto pracovať, pretože už majú nejakú mustru, podľa ktorej konajú, tak aké to vlastne budú mať po tom, čo sa prijme nový Občiansky zákonník? V rozsahu, ako sa predpokladá. Kde tie šablóny proste nebudú. Áno, bude tam zrejme nejaká kontinuita, ale faktom je, že sudcovia to budú mať ťažšie a zrejme budú musieť aj viac rozmýšľať a rozhodovať sa podľa toho, ako to oni budú vidieť a nazerať na tú vec.

Ale toto vám nevyrieši asi žiadny právny predpis na svete. Pretože, vrátim sa k tomu CSP, tam predsa máte procesné nástroje, aby tá judikatúra neustrnula. Na to asi ako advokáti upozorňujete, že chcete, aby sa ten súd odklonil od judikatúry Najvyššieho súdu a musíte presvedčiť toho sudcu, že ten váš prípad je hodný toho odklonu.

Musím sa zastať mnohých odvolacích sudcov, že asi neuvažujú tak, že super, mám tu nejaké rozhodnutie v inej veci a nemusím sa tým viac zapodievať. Myslím si, že mnohí takto neuvažujú.

Nie je to skôr o subjektívnom postoji odvolacieho sudcu? Pôvodne bol v CSP navrhovaný napríklad aj s § 421 ods. 1 písm. d), ktorý prípustnosť dovolania zakladal aj vtedy, ak mala byť dovolacím súdom už vyriešená otázka posúdená inak. Pri prijatí CSP zákonodarným zborom tento dôvod prípustnosti vypadol. Nezávisí to preto skôr od postoja odvolacieho sudcu, či bude mať odvahu ísť do toho, aby sa odklonil od rozhodovacej praxe?

Ja vám rozumiem. Tiež sa ale musím zastať mnohých odvolacích sudcov, že asi neuvažujú úplne tak, že super, mám tu nejaké rozhodnutie v inej veci a nemusím sa s tým viac zapodievať. Myslím si, že mnohí takto neuvažujú. Dúfam, že mnohí takto neuvažujú. Je to vždy to napätie medzi právnou istotou - to znamená, že áno viem, že Najvyšší súd sa k tejto otázke stavia takto - a istou mierou odvahy prekonať to. Ale tiež viete veľmi dobre, že to nejde v úplne totožných prípadoch. Že vy musíte poukázať na nejakú skutkovú alebo právnu odlišnosť, aby sa tá judikatúra prelomila. Toto nie je podľa mňa o šablónach. Nemôžeme asi úplne výkon spravodlivosti vtesnať do nejakých šablón, to nejde. A ako ste povedali, my, ktorí sme boli pri tvorbe CSP, úplne nezodpovedáme za to, čo nakoniec vyšlo z parlamentu. To je vždy otázka nejakého kompromisu a musíme s ním žiť. Tiež by som si niektoré veci predstavoval inak, ale to nie je o mojich predstavách. Napriek tomu si myslím, že ten problém, na ktorý poukazujete, je riešiteľný, alebo si myslím, že ten stav je dokonca práveže pozitívny - s ohľadom na stabilitu judikatúry a právnu istotu. Chápem, že v niektorých prípadoch sa to snažíte vy advokáti nejakým spôsobom prelomiť. A nie ste úplne komfortní s tým, že sa to nedarí. Ale myslím si, že to nie je chyba CSP. Toto je asi náš odlišný uhol pohľadu. Čo je úplne v poriadku.

Ale v tom sa zhodneme, že do veľkej miery tam podstatnú úlohu hrá a vždy bude hrať osoba toho sudcu.

Určite, ale aj osoba toho advokáta, jeho erudície. To, akým spôsobom postaví to podanie. To všetko na to vplýva, úplne to beriem. Je to súčasťou tej hry, ktorú voláme právo.

Už ste spomenuli, že sa to celkom nedá hodnotiť, ale mne nedá sa na to nespýtať. Je podľa vás dnes rozhodovacia prax súdov lepšia ako pred 10 rokmi? Máme dnes lepších advokátov a sudcov ako pred 10 rokmi?

Keby som na túto otázku odpovedal, že nie, tak sa asi môžem zbaliť a niekde úplne odísť. Lebo tomu musím veriť. Musím veriť, že máme lepších advokátov, že máme lepších sudcov, pretože prispievam aj ja a množstvo mojich kolegov a kolegýň k ich výchove. Myslím už od právnických fakúlt. Takže by bolo veľmi smutné, keby som povedal, že si nemyslím, že ten vývoj ide pozitívnym smerom a že nemáme lepších, kvalifikovanejších a fundovanejší ľudí, než povedzme bolo, keď sme študovali my. Čím nechcem dehonestovať nikoho a ani našu generáciu, to určite nie. Ale ten progres napríklad vidím, na študentoch, na mladých ľuďoch. Stále chodím prednášať aj koncipientom, som v kontakte aj so sudcami. Neviem na túto otázku odpovedať inak ako áno. Myslím si, že to právne prostredie sme v mnohom skultivovali, nehovorím však o spoločenskom prostredí. Hovorím stále o tom právnom prostredí, o čom svedčí aj kvalita publikačných výstupov. A aj my sa musíme učiť, ako my pedagógovia, úplne inak nazerať na právo. A vidím ten progres. Takže áno, moja odpoveď musí byť jednoznačne áno.

Neviem, prečo sú ľudia takí prekvapení, že nový Občiansky zákonník sa dostal do fázy, kedy je to na spadnutie. Každý normálny civilista zapálený pre vec sa musí tešiť z toho, že konečne sa to podarilo.

Prejdime k novému Občianskemu zákonníku, k rekodifikácii súkromného práva. Ste predsedom Komisie pre kodifikáciu nového Občianskeho zákonníka súkromného práva. Odkedy sa sústavne pripravuje nový Občiansky zákonník?

No, môžem začať takou veselou príhodou?

Nech sa páči.

Ja som mal prvú prednášku z občianskeho práva s profesorom Lazarom, myslím, že bol rok 1997 alebo 1998. A pán profesor Lazár nám povedal, že my už na štátnice budeme mať nový Občiansky zákonník, ktorý sa píše. To je koľko rokov? Pomaly tridsať.

Pomaly tridsať.

No a stále ho nemáme. Ono tie úvahy o rekodifikácii zákona z roku 1964 začali ešte niekedy v osemdesiatych rokoch. A v podstate odvtedy kontinuálne rekodifikujeme. Ja to hovorím zámerne pre jednu vec. Vyčíta sa nám teraz akási prílišná rýchlosť, že strašne na to "kvaltujeme". Tak s obľubou hovorím, že či 35 rokov je tak málo. Lebo tie diskusie trvajú 35 rokov.

Ale teraz vás preruším, pretože toto som do určitej miery pocítil aj ja sám, keď som sa pustil do čítania návrhu nového Občianskeho zákonníka. Pretože samotné znenie bolo zverejnené 11. septembra 2025.

Nie celkom, musím vás poopraviť. My sme to po častiach zverejňovali už niekedy od júna. Áno, celý materiál komplexne bol troška s odstupom, ale prakticky od júna sa to zverejňovalo. A na dôvažok ešte jednu vec poviem. Úprava záväzkov, keďže už vtedy som mal tú česť byť predsedom komisie, to bola tá reforma z 2018 za pani ministerky Žitňanskej, tak v podstate značnú časť úpravy záväzkov sme mali hotovú od roku 2018. O ktorej sa viedla diskusia. Dokonca bolo také neformálne medzirezortné pripomienkové konanie (MPK). Aj sa vyhodnocovali pripomienky. Akurát to nikdy neprešlo do nejakej fázy legislatívneho procesu z mnohých dôvodov, ku ktorým sa nechcem vracať. Čiže nie je to celkom tak, a to je najpodstatnejšia myšlienka, že nič sme tu nemali, bol tu čistý stôl a zrazu spadol Občiansky zákonník s 2000 paragrafmi. No to tak proste nie je. Veď tie diskusie sa vedú odjakživa, čo si pamätám ja a aj vy určite, že proste ideme rekodifikovať. A bolo toľko už tých komisií, pokusov, návrhov. My sme sa snažili vychádzať aj zo všetkých návrhov, ktoré boli zverejnené doteraz. Mnohé veci tam boli upravené dobre a mnohé sme prebrali. Čiže mne troška vadí ten naratív, že ako keby teraz blesk z jasného neba, nikdy sme nechyrovali o nejakom Občianskom zákonníku a teraz nám dávate 2136 či koľko paragrafov. Nie je to tak. Rekodifikujeme v tejto republike naozaj 35 rokov. Neviem, prečo sú ľudia takí prekvapení, že konečne sa to dostalo do nejakej fázy, kedy je to - nazvem to tak - že na spadnutie. Všetky komisie doteraz k tomu smerovali. A myslím si, že každý normálny civilista zapálený pre vec sa musí tešiť z toho, že konečne sa to podarilo. Nehovorím, že sa to podarí dotiahnuť do úplného konca, ale že je to najďalej ako to mohlo byť. Pretože vychádzame z toho, že o tých veciach, o tých konkrétnych riešeniach, inštitútoch, sa tu diskutuje kontinuálne desiatky rokov. To nie je niečo o čom právnická obec nechyrovala. Že nikdy v živote sme nepočuli o tom, že ideme zjednotiť záväzky s obchodným zákonníkom. To tak nie je. To nie je jedine vaša otázka, tých výhrad je podstatne viac, ktoré k tomu smerujú. A tiež tomu celkom nerozumiem. Koľko ešte chceme diskutovať o tom, že potrebujeme novú úpravu súkromného práva? A predsa na mnohých veciach sa odborná verejnosť dávno zhodla. A teraz keď príde konkrétna textácia paragrafov, tak mnohí - nehovorím, že všetci - sa tvária, že sú z toho prekvapení. Na strane druhej musím oceniť mnoho konštruktívnych pripomienok, ktoré prichádzajú. Naozaj sa venujú už konkrétnemu textu, aj kolegovia advokáti. Sú to naozaj veľmi konštruktívne pripomienky, čiže to mi indikuje, že ono sa to naozaj zvládnuť dá a že to nie je niečo nestráviteľné. Že kto chce, tak si vie nájsť priestor na konštruktívne vecné pripomienky.

Nadviažem na to, čo ste povedali - že celá tá diskusia už prebieha pomaly tridsať rokov. Dá sa súhlasiť podľa môjho názoru s tým, že boli zrejmé nejaké princípy, ktoré budú aplikované v rámci rekodifikácie súkromného práva hmotného. Odo dňa, kedy nová úprava nadobudne účinnosť, bude ale rozhodujúce konkrétne paragrafové znenie. A osoba, ktorá má záujem na tom, aby prípadne dala nejaké svoje námety, mohla už dvadsať rokov predpokladať, že niečo príde. Ale stále to nechodilo.

(Smiech) Áno.

Až zrazu teraz to proste prišlo. A faktom naozaj je, že aj keby som pripustil, že bolo to zverejnené po častiach v júni, tak sám viem na sebe, že keď sa napríklad popri advokátskej praxi chce človek oboznámiť s tým predpisom a dať aj pripomienky napríklad za seba, tak sa to jednoducho celé zvládnuť nedá. Rozumiem aj vám, ale predsa len nemohla byť tá doba dlhšia ako do 1. decembra 2025?

To je politické rozhodnutie. Keď sa ministerstvo rozhodne, že predĺži tú lehotu, tak ju proste predĺži. Ale rešpektujme prosím vás nejakú politickú realitu. Ak to chceme naozaj stihnúť, tak sa to proste nedá nastaviť inak. Pretože nikto vám takýto ťažiskový predpis neprijme neskôr ako rok pred voľbami, ktoré sú naplánované. To je politická realita, ktorú si musíme priznať a uvedomiť. Inak by to bol ďalší z rady návrhov, ktorý sa neprijal.

Áno, tento argument musím akceptovať, vyzerá dôvodne.

No, ja z toho nie som nadšený, že to tak je. Mňa to štve a hnevá. Hoci musím povedať, že som bol prvýkrát menovaný za predsedu komisie v roku 2015, čiže zopár som tých ministrov spravodlivosti prežil.

Nebol to problém?

V čom?

Z hľadiska tvorby toho predpisu, že vždy to zastrešovala na poste ministra iná osoba.

Samozrejme, že to bol problém. Pretože niektorí ministri sa nezdržali príliš dlho, niektorí tam boli dlhšie, a každý mal nejakú predstavu, vychádzal z nejakého politického prostredia a chcel akcentovať iné veci. Jasné, že toto problém je. Ale či sa to niekomu páči alebo nepáči, musím pochváliť vedenie ministerstva spravodlivosti, že povedali - spravte si odbornú robotu, my vám do toho zasahovať nebudeme. Ako to pripravíte, tak to bude. A tak to skutočne aj bolo. To znamená, že dali nám voľnú ruku. Neboli tam žiadne zásadné politické zadania, že toto musíš, toto nesmieš. Nechali proste pracovať ľudí, ktorí chceli pracovať a ktorí tomu rozumejú. Ale úplne si neviem predstaviť, že by sme to posunuli ešte do ďalšieho volebného obdobia. Lebo možno príde nový minister alebo ministerka a zas bude mať troška iné predstavy. Čiže preto hovorím - prosím vás, zamyslime sa, že či to chceme alebo to nechceme. Robil to tím ľudí, ktorým ťažko môžete vytknúť, že nie sú odborníci. Robilo sa to na základoch, o ktorých sa tu diskutuje skutočne desaťročia. Tak prosím vás, už to dokončime. To je môj základný message. Budem parafrázovať jedného kolegu, myslím, že je to Juraj Gyárfáš, ktorý hovorí, že už keby sme neurobili nič iné, len zjednotili tie záväzky v občanovi a v obchode, tak už tá rekodifikácia stála za to. A to sme urobili. Plus sme urobili "x" ďalších vecí, ktoré si myslím, že posunú tú právnu prax, a v konečnom dôsledku aj túto spoločnosť, niekde oveľa ďalej ako je teraz. Stojí nám to za možno tých pár týždňov a mesiacov nepohodlia, že na úkor svojej advokátskej praxe a svojej rodiny po nociach budete čítať Občiansky zákonník.

A ešte jednu vec som chcel, lebo vaša otázka bola výborná. Netvárme sa prosím, že všetci rozumieme všetkému. Mňa ste nikdy v živote nepočuli povedať, že som expert na občianske právo, lebo nie som. Mám tiež svoje veci, ktorým sa venujem a nerozumiem úplne do detailov všetkému, čo upravuje súkromné právo. To proste nejde. Čiže je prirodzené, že vy si vyberiete veci, ktoré vás zaujímajú. A spoľahnete sa na to, že existujú kolegovia, ktorí sa venujú a špecializujú niečomu inému a spripomienkujú ten návrh v tej časti oveľa podrobnejšie a lepšie ako možno vy. Povedzme, že niekto robí viac vecné právo. No tak samozrejme, že sa prirodzene sústredí na tú úpravu vecných práv. A nerobí úplne, povedzme, rodinu. No tak jasné, že sa spoľahne, že ten, kto robí tú rodinu, tak to spripomienkuje lepšie, lebo má väčšie skúsenosti. Čiže netvárme sa, že teraz od vás pán doktor chceme, aby ste prečítali celý Občiansky zákonník a pripomienkovali ho. Chceme, aby ho prečítalo čo najviac ľudí, ktorí majú relevantné pripomienky. Tých ľudí si vážime, inštitúcie, ktoré pripomienkujú, si vážime a budeme sa každou tou pripomienkou veľmi seriózne zaoberať. Tak, ako sa zaoberáme priebežne už predloženými pripomienkami.

Pozrel som si zoznam Komisie pre kodifikáciu nového Občianskeho zákonníka a súkromného práva. Je tam cca. 30 ľudí. Tí ľudia, ktorí tam sú, minimálne v tej finálnej fáze, boli tí, ktorí kvázi zodpovedajú za to, čo vyšlo. To sedí?

Samozrejme, to sedí.

Dá sa v niečom porovnať rekodifikácia hmoty s rekodifikáciou procesu? Alebo je to v zásade to isté, len je to väčší rozsah?

Asi sa to porovnať dá a zároveň nedá. Proces bol skôr o profesionalite, pretože to bol predpis pre profesionálov, ktorí aplikujú právo. A úplne laická verejnosť nemala nejaký extrémny záujem na úprave toho, či bude dovolanie nastavené tak alebo onak, to sa naozaj škriepili sudcovia s advokátmi. Rekodifikácia Občianskeho zákonníka je o hodnotách, ktoré táto spoločnosť vyznáva, ale na ktorých sa úplne asi nevie zhodnúť. Poviem vám priebežný stav. Každý si to môže asi pozrieť na Slov-Lex, ale momentálne (poznámka - dňa 11.11.2025) môj odhad je, že tak 95 % pripomienok chodí k úprave rodinného práva. Mnoho až hystérie bolo spôsobenej niektorými inštitútmi, ktoré sú nepochopené.

A čím si to vysvetľujete?

Je to spôsobené citlivosťou spoločnosti na niečo, čo zažíva každodenne a možno nie dostatočne im je to zo strany médií vždy vysvetľované. Nehovorím, že vždy a zásadné, ale boli mnohé dezinterpretácie. A ľudia sa prirodzene zaujímajú o to, čo je ich každodennou súčasťou. Čiže vysvetľujem si to práve tým, že úplne bežnému človeku asi ťažko budete objasňovať, že sme zmenili koncepciu premlčania. To ho až tak zaujímať nebude. Ale keď sa dočíta v novinách, že existujú nejaké zrýchlené rozvody, tak zbystrí pozornosť. Alebo napríklad pri dedení. Zaujímavé je, že ono sa to dáva do jedného balíčka, rodina s niektorými prvkami dedenia. To zaujíma naozaj každého a raz v živote sa s tým stretne každý. S premlčaním sa asi úplne každý nemusí stretnúť a už vôbec nie s Civilným sporovým poriadkom. V tomto je tá práca iná. Ale ten profesionálny výkon je porovnateľný. Zo strany všetkých, ktorí na tom participovali. No tie dopady sú neporovnateľné v tom, že pri hmote sú oveľa širšie. To priznávam.

Každá takáto obrovská rekodifikácia je istou mierou kompromisu. To znamená, že nikto si nemôže povedať, že takto si to tu presadím a ostatní do toho nemajú čo hovoriť. 

Dovoľte otázku k participácii sudcov pri tvorbe právnej úpravy. Aj v prípade procesu boli v rekodifikačnej komisii aj sudcovia z najvyšších sudcovských autorít. Prijal sa predpis, ktorý aj oni pripomienkovali. Prešiel rok, rok a pol a bác - zákaz kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania. Hoci to z prijatého predpisu nevyplývalo. Nestrannú osobu môže potom napadnúť, že z akého dôvodu tam tí sudcovia pri tvorbe predpisu teda sú, keď si ten predpis následne vykladajú v rámci svojej aplikácie spôsobom, ktorý z jeho znenia nevyplýva. A druhá otázka – nehrozí nám podobné prekvapenie aj teraz, pri hmote? Najmä pri aplikácií princípov, ktoré by mali z rekodifikácie vyplynúť.

Mnohí účasť sudcov na tvorbe legislatívy odmietajú. Že sudcovia by mali byť naopak tí, ktorí právo aplikujú, že trojdelenie moci, a tak ďalej. Ja sa na to takto nepozerám. Myslím, že sudcovia majú čo hovoriť aj do tvorby právnych predpisov. Pretože - kto iný pozná praktické aplikačné problémy, napríklad v procese, lepšie ako sudcovia? To isté môžete povedať o advokátoch. Aj advokát si - v úvodzovkách - môže napísať predpis tak, aby vyhovoval jemu.

Ale advokát nie je súčasťou súdnej moci.

Ale tá výhrada môže byť podobná. Ste advokát a napríklad napíšete niečo do komentára k nejakému predpisu. Potom príde klient, ktorému ale vyhovuje niečo iné ako ste napísali v tom komentári. A zákon o advokácii vám hovorí o nejakých povinnostiach, ktoré máte. A teraz čo s tým doktrinálnym názorom, ktorý ste vyslovili v tom komentári? Nechcem to rozoberať hlbšie, ale to by sme sa ďaleko nedostali, keby sme všetkých takto vylučovali. Myslím si, že sudcovia majú čo hovoriť aj do tvorby predpisov procesného a hmotného práva.

A príklad zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania?

To ale neboli zďaleka len sudcovia, ktorí zmenili názor po istom čase od rekodifikácie. A možno je to do istej miery prirodzené. Klasik hovorí, že len hlupák nemení názory. Možno sa človek nejako odborne vyvinul a nemusel sa s tým úplne stotožniť. Druhá vec je, že každá takáto obrovská rekodifikácia je istou mierou kompromisu. To znamená, že nikto si nemôže povedať, že takto si to tu presadím a ostatní do toho nemajú čo hovoriť. Tým chcem povedať, že konkrétna právna úprava je vždy výsledkom spolurozhodovania viacerých ľudí. A ani ja nemôžem povedať, že som stotožnený úplne so všetkým, čo je napísané aj v návrhu Občianskeho zákonníka. Ale takto sa tvorí právny predpis takéhoto rangu. Čiže nedá sa povedať, že konkrétny sudca presadzoval toto a potom po istom čase začal presadzovať v aplikačnej praxi niečo iné. To úplne neplatí. Zhrnuté a podčiarknuté - myslím si, že nie je na škodu, keď sudcovia sú súčasťou takýchto komisií pre novelizáciu alebo tvorbu nových právnych predpisov. A nie je nikde napísané, že o istý čas sa nemôže prax vyvinúť aj inak, ako bol pôvodný úmysel tých, ktorí tvorili ten predpis. Napadá ma k tomu veta Olivera Wendella Holmesa, bývalého sudcu Najvyššieho súdu USA, ktorý povedal krásnu vetu: "Zákony sú vždy len predpoveďou toho, ako budú rozhodovať súdy." A je jedno kto ten zákon tvoril alebo písal. Vy úplne neviete docieliť alebo predpovedať, ako sa bude aplikovať o desať rokov. A presne takto to má byť. Že tá prax si vždy poradí s aplikáciou predpisu. A nemusí sa vyvinúť rovnako, ako si mysleli tvorcovia pri tvorbe toho predpisu. Ale takto je to úplne v poriadku.

Nosným princípom súkromného práva je pre mňa jednoznačne autonómia vôle. Princíp autonómie vôle je taká Ariadnina niť, ktorá ide celým bludiskom nového Občianskeho zákonníka.

Z vašich doterajších vyjadrení k návrhu úpravy nového Občianskeho zákonníka mám pocit, že existujú dva hlavné princípy, ktoré ste sa doň snažili dať. Jedným je sloboda jednotlivca, druhým kontinuita s tým dobrým, čo platí dnes. Je to tak? A ak áno, ktorý z nich je ten hlavný?

Áno, aj ste mi písali, aby som neuhol z tej otázky (smiech).

Presne tak.

Áno, sú to princípy, ktoré ja považujem za nosné. Hoci set tých základných princípov súkromného práva je ďaleko širší a aj ten navrhovaný zákon ich obsahuje. Mierne by som možno poopravil tú slobodu jednotlivca. Ja mám radšej výraz autonómia vôle. To je pre mňa etablovaný princíp v súkromnom práve. A potom k tomu druhému princípu, dodávam tam slovo racionálna, teda racionálna kontinuita. To znamená - áno nadviazať na to dobré, čo nevyvoláva nejaké rozpaky. Vždy používam príklad, že keď je niečo právny úkon, máme to doktrinálne ustálené, máme to judikované, nevidím dôvod meniť pojem právneho úkonu. To, čo je dôležité, je zmeniť koncept preferencie absolútnej neplatnosti, ktorý máme v súčasnom súkromnom práve a ktorý je absolútne zlý. Takto to byť nemá. Čiže nech sa pokojne právny úkon volá naďalej právny úkon. Ale robme všetko preto, aby sa preferovala vôľa tých konajúcich strán a udržali sme platnosť tohto úkonu. Preto hovorím, že je to racionálna kontinuita.

A nevyplýva to, čo ste povedali, už teraz z právnych názorov Ústavného súdu? V súvislosti s preferenciou výkladu o platnosti zmluvy pred neplatnosťou?

Áno, samozrejme, že vyplýva. My sme sa snažili pri rekodifikácii dbať aj o to, aby sa ustálené doktrinálne názory alebo názory vyplývajúce z judikatúry rešpektovali a dostali sa priamo do textu zákona. Lebo niekedy je to naozaj ťažkopádne. Pred chvíľou sme diskutovali, že judikatúra sa dá zmeniť, tak preto sme tieto zásadné, ideové, trendy, dali priamo do textu zákona.

Ale nechcem vám uhnúť z vašej otázky. Ste povedali, že si mám vybrať jeden z princípov, ktorý je pre mňa nosný. Nosným princípom súkromného práva je pre mňa jednoznačne autonómia vôle. Som vychovaný na Immanuelovi Kantovi a celej súvisiacej doktríne. Princíp autonómie vôle je taká Ariadnina niť, ktorá ide celým bludiskom nového Občianskeho zákonníka. To je jednotiaci princíp a celú komisiu, jednotlivé kolegyne a kolegov, som sa snažil motivovať k tomu, aby toto bol základný spoločný menovateľ. Teraz sa nám to paradoxne často aj vyčíta, napríklad pri dedičskom a rodinnom práve. Ale ak je niečo nosným princípom, tak to musí mať reflexiu v mnohých iných inštitútoch. A to sme sa snažili docieliť.

Prejdime k určitým konkrétnostiam týkajúcim sa navrhovanej úpravy. Stačí naozaj stručná reakcia. Prvá vec - podľa návrhu, cca. z roku 2022, mali byť stavby súčasťou pozemku. V tom súčasnom návrhu to tak nie je. Čo viedlo rekodifikačnú komisiu k zmene?

Veľmi ťažko sa na takúto zložitú otázku dáva jednoduchá odpoveď. Ale keď to mám zjednodušiť, tak to, čo nás viedlo k tomu, že sme superficiálnu zásadu nepoňali do návrhu Občianskeho zákonníka, je obyčajná praxeológia. Praxeológia v tom, že vzťahy, najmä v pozemkovom práve, sú proste na Slovensku také aké sú. Zaviesť do tohto celého marazmu niečo, čo zásadne zmení paradigmu, by podľa nás spôsobilo absolútny, predovšetkým praktický, kolaps. Keby ste to chceli hlbšie zdôvodniť, tak ono sa často hovorí, že prečo sme sa nevrátili k superficiálnej zásade. Ale my sme ju nikdy nemali, s výnimkou pár rokov Bachovho absolutizmu v 19. storočí. Viete veľmi dobre, že po rakúsko-uhorskom vyrovnaní zasadala Judexkuriálna konferencia a práve superficiálnu zásadu sme z ABGB neprebrali do uhorského práva. Keď robili Česi nový Občiansky zákonník pod vedením profesora Eliáša, tak oni sa vrátili pred rok 1950, lebo sa mali k čomu vracať. A pozrite si, aké sú prechodné ustanovenia k tejto otázke v novom českom Občianskom zákonníku. Sú na desiatky a desiatky rokov. Aké by museli byť na Slovensku, pokiaľ by ste zásadne zmenili niečo, čo tu nikdy nefungovalo a nikdy to tu nebolo? Tie dôvody preto boli vyslovene praxeologické. Nijaké iné. Rozumiem tomu, že doktrinálne zostaneme endemitom v rámci Európy. Mne by sa superficiálna zásada veľmi páčila a som jej zástanca. Ale tie dopady, ktoré by to vyvolalo, by boli absolútne neprimerané tomu, aby sme zachovali doktrinálnu čistotu.

Inštitút zákonného predkupného práva by sa mal podľa navrhovanej úpravy zúžiť len na veci slúžiace na bývanie. Musím sa priznať, že osobne mám presvedčenie, že ide o inštitút, ktorý je pokrokový, pretože nieže obmedzuje spoluvlastníka, ale práveže robí spoluvlastnícky vzťah atraktívnejším. Pretože mu garantuje, že spoluvlastnícka štruktúra sa nebude výrazne meniť, respektíve, že má možnosť predísť tomu, aby došlo k jej výraznej zmene. Takej, ktorá napríklad jeho pôvodnú motiváciu vstúpiť do toho spoluvlastníckeho vzťahu naruší. Nehovoriac o rodinných veciach. Môžete zdediť aj pozemok alebo budovu, ktorá je nebytom. Za danej právnej úpravy bude môcť rodinný príslušník previesť svoj spoluvlastnícky podiel hocikomu a ostatní rodinní príslušníci na to nebudú mať čo povedať. Takže základná otázka je - prečo je inštitút zákonného predkupného práva obmedzovaný len na veci slúžiace na bývanie?

No vidíte, toto je jedna z vecí, na ktorej sa napríklad my dvaja nezhodneme. Čo je úplne v poriadku. Ja to rešpektujem, ale nepovažujem to za pokrokový inštitút. Tie argumenty sú nasledovné. Prvý je komparatívny argument. To znamená, že v právnych poriadkoch, v ktorých sme sa inšpirovali, nie je univerzálne všeobecné predkupné právo, ale len parciálne. Napríklad také, ako sme ho zachovali my – v našom návrhu je to § 1733. A áno, len na tie veci, ktoré slúžia na bývanie. Druhý argument, pre ktorý navrhujeme univerzálne všeobecné predkupné právo vypustiť - lebo autonómia vôle. Vy ste použili ten prípad, že zdedíte niečo. To znamená, že dostanete sa do spoluvlastníckeho vzťahu a ani neviete ako. Nechceli ste. Niečo ste zdedili a zrazu vám zákon hovorí, s kým to máte spoluvlastniť, s kým to máte obhospodarovať, s kým sa máte radiť o tom, čo budete robiť s tou nehnuteľnosťou. Ak dôsledne dodržujem princíp autonómie vôle, tak nemá mi kto čo hovoriť do toho, komu ten svoj spoluvlastnícky podiel prevediem. Nevidím racionálny dôvod na to, aby mi zákon, teda štát, hovoril, že musíš to previesť jedine tomuto.

Ale to vám ani teraz zákon nehovorí.

Tak hovorí, že musíte to najskôr ponúknuť tým ostatným spoluvlastníkom a to už je veľmi výrazný zásah do autonómie vôle a zmluvnej slobody. Toto je ideová otázka, s ktorou chápem, že nemusí každý súhlasiť, ale pýtali ste sa na dôvod a ten dôvod je takýto.

Aj pri nesporovom rozvode, kedy manželia sú dohodnutí a dohadujú sa aj o právach a povinnostiach k maloletým deťom, súd musí zistiť,
že nastal trvalý rozvrat vzťahov. Ale nezisťuje príčiny. To je celé.

Článok 41 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky (Ústava) hovorí: "Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru." Asi viete k čomu smerujem. Možnosť rozvodu aj v prípade, pokiaľ sú v manželstve maloleté deti, len na základe dohody rodičov. Bez toho, aby súd do samotnej otázky rozvodu nejakým spôsobom vstupoval. Ja viem, že mi na to poviete, že musí tam byť dohoda o úprave práv a povinnosti k maloletým deťom, ktorá musí byť v ich najlepšom záujme. No už samotný rozvod je pre dieťa niečím, čo nemusí byť v jeho záujme. Minimálne možno stráca nádej. Je teda naozaj takáto úprava v prospech detí a rodiny? Je naozaj správne, aby aj v takýchto situáciách mala prioritu autonómia vôle? Nie je dokonca takáto úprava v rozpore s citovaným článkom 41 ods. 1 Ústavy druhá veta? Respektíve, je naozaj taký problém, aby sa sudca predtým, ako sa otvorí pojednávanie, snažil do toho vstúpiť a zistiť, či naozaj títo dvaja – v záujme detí – nemôžu svoje problémy preklenúť? S nádejou, že to bude fungovať tak, aby práve to bolo v záujme maloletých?

Ďakujem za túto otázku. Svedčí o množstve nepochopení toho, čo je tam vlastne napísané. Áno, súhlasím s tým, že aj samotný rozvod nemusí byť vždy v súlade s najlepším záujmom dieťaťa. To sú presne otázky, ktoré sme napríklad diskutovali včera (poznámka – v pondelok dňa 10.11.2025), keď sme spolu s kolegyňami, ktoré tvorili časť rodinné právo, boli prednášať rodinnoprávnym sudcom. A to je presne otázka, či má byť konanie o rozvod obligatórne spojené s úpravou práv a povinností k maloletému dieťaťu, alebo to rozdelíte. Pokiaľ ide o procesnú úpravu, my si myslíme, že najlepšia je súčasná úprava, myslím tú, ktorá je teraz účinná. Že rozvod je obligatórne spojený s konaním o úprave práv a povinností k maloletým deťom. Práve preto, že už samotný rozvod nemusí byť v najlepšom záujme dieťaťa. A teraz k tej novej úprave - to je naozaj nepochopenie. Jediné čo tam je napísané, je, že súd v takýchto prípadoch nezisťuje príčiny rozvratu. Ale samotný ten rozvrat musí konštatovať, pretože je to mimosporové konanie, je to hmotnoprávna podmienka a vyšetrovací princíp v Civilnom mimosporovom poriadku (CMP) proste platí. Čiže to je prosím nepochopenie a som rád, že to môžem vysvetliť. Aj pri takýchto akože nazvime to "nesporový rozvod", súd musí konštatovať, že k rozvratu vzťahu došlo. Akurát nezisťuje jeho príčinu. To je celé. Nerobme z toho nejakú drámu, že prídete a sudca vás len medzi dvermi rozvedie, že ani na vás nepozrie. Tak to proste nebude.

Ale nie sú to spojené nádoby? Príčina toho rozvratu a rozvrat manželstva?

Nie, nie sú to spojené nádoby. Tie príčiny sú práve často tie traumatizujúce veci. Že sa vás pýtajú na detaily z intímneho života a kto komu bol neverný.

Mám pocit, že toto je hlavný argument, ktorý sa uvádza všade. Že sudca sa pýta dvoch ľudí, kedy spolu naposledy intímne existovali. Ale ten súd do toho môže v záujme detí vstúpiť aj bez toho, aby sa toto pýtal. Toto je extrém. Ale manželstvo predsa nie je len o otázke intímneho spolužitia.

Ale samozrejme, veď máme definovaný spoločenský účel manželstva a to je úplne v poriadku. A ešte raz opakujem - aj pri nesporovom rozvode, kedy manželia sú dohodnutí a dohadujú sa aj o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu, tak súd musí skúmať jednak, či je to v najlepšom záujme maloletého dieťaťa a keďže ide o konanie podľa CMP, tak musí zistiť hmotnoprávnu podmienku, že nastal trvalý rozvrat vzťahov a manželstvo už neplní svoj spoločenský účel. Ale nezisťuje príčiny. To je celé. To znamená, že keď dvaja manželia - za splnenia podmienok; to zas nie je, že hocijaké manželstvo - prídu do pojednávacej miestnosti, hoc aj podajú spoločný návrh na rozvod manželstva, čo práve tá nová úprava umožňuje, alebo že ten druhý sa pripojí k návrhu toho manžela, ktorý podal ten návrh, tak súd musí zistiť, či je tam rozvrat. A či je to v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Toto stále platí. Akurát nezisťuje príčiny prečo to nastalo, čo za súčasnej úpravy musí robiť a musí zisťovať aj príčiny toho rozvratu. Všetko, čo je v tom nesporovom rozvode napísané, je, že nemusí zisťovať príčiny. Rozvrat musí byť spôsobený, hmotnoprávna podmienka musí byť naplnená, vyšetrovací princíp platí v CMP. A samozrejme sa to posudzuje aj s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa. Toto by som chcel, aby sme si vyjasnili.

Že to nie je tak, že ľudia prídu s dohodou a súd ich rozvádza?

Nie, takto to naozaj nie je, ani to tak nie je napísané, len to chce vysvetľovať. Aj pri CSP, keď si pamätáte, budilo mnoho vecí na začiatku tiež extrémne obavy. Že čo bude. Môj obľúbený bol článok 4 základných princípov CSP. A čo sa stalo? Nič dramatické sa nestalo. Naopak, Ústavný súd viackrát tento článok použil. Čiže, myslím si, že tá úprava si sadne. A keď sa vysvetlí, že je to takto a žiadne, že vás rozvedie na matrike úradník alebo sudca od stola. To proste tak nie je. To som chcel zdôrazniť.

Posledná otázka z hľadiska konkrétnej úpravy, aj keď v zásade je všeobecná. Zlepší sa vymožiteľnosť práva vďaka novému Občianskemu zákonníku?

Čo je to vymožiteľnosť práva?

Aj keď viem, že to súvisí do určitej miery s procesom, tak to je to, keď máte súdne rozhodnutie, a je vám na dve veci.

Toto nie som schopný garantovať. Pre mňa je vymožiteľnosť práva bájny pojem. Ja si myslím, že právo má byť zrozumiteľné, predvídateľné a aplikovateľné v nejakých mantineloch. A ak sa na tomto zhodneme, že to môže byť skôr taký žurnalistický pojem vymožiteľnosť práva, tak nevidím dôvod, prečo by nový Občiansky zákonník mal to postavenie zhoršiť. Ale naozaj, to, že či vy vymôžete svoju pohľadávku, tak to asi nie je úplne otázka hmotnoprávna. To je otázka procesná, predovšetkým exekučného poriadku. A možno na prvom mieste je to otázka nejakej právnej kultúry spoločnosti. A áno, trúfam si povedať, že k zvýšeniu tej právnej kultúry má prispieť aj nový Občiansky zákonník. V rozhovore pre Bulletin slovenskej advokácie som povedal, že každý Občiansky zákonník má spoločnosť aj vychovávať. Myslím si, že túto ambíciu máme a má ju aj tento nový Občiansky zákonník. Tým prispieva k zlepšeniu právnej kultúry a tým nepochybne prispieva aj k zlepšeniu mýtmi opradeného pojmu vymožiteľnosť práva.

Jedna z častých otázok - prečo zákon o rodine prestane byť zákon o rodine a bude v Občianskom zákonníku? Lebo tak to má byť. Proste takto to má byť. Je to tak všade v normálnej Európe. 

Posledné tri témy. Prvá. Naozaj sme nový Občiansky zákonník potrebovali? Nestačila kontinuita v tom čo bolo a vypustenie vecí, ktoré tam sú ako pozostatky predchádzajúcej doby?

Teraz budem trošku zlý. Poznáte Platónovo podobenstvo o jaskyni? Z Ústavy?

No povedzte.

Ľudia žili celý čas v jaskyni, kde horel oheň a vrhal také divné tiene. Boli prikovaní a oni videli len tie tiene. Keďže v tom žili celý život, tak si mysleli, že takto to má vyzerať. Toto je realita, takto to je, super. Takto žijeme a toto je fajn. Až kým jeden z tých ľudí sa nedostal von a neuvidel denné svetlo, neuvidel prírodu ako v skutočnosti vyzerá. A my právnici, a nielen právnici, mám pocit, že často žijeme v tej Platónovej jaskyni. Myslíme si, že toto je super, takto to má fungovať. Ale v tom inom svete, v tom svete mimo tej jaskyne, to tak nefunguje. Tie inštitúty fungujú úplne inak. Tým sa dostávam k tomu, že jasné, že sme potrebovali rekodifikáciu. Jasné, že potrebujeme zmeniť tú paradigmu. Jedna z častých otázok - prečo zákon o rodine prestane byť zákon o rodine a bude v Občianskom zákonníku? Lebo tak to má byť. Proste takto to má byť. Je to tak všade v normálnej Európe. Zákon o rodine sme prijali v roku 1949 ako súčasť víťazstva komunistickej revolúcie.

Platí to aj napriek tomu, že v rodine musí byť predsa len autonómia vôle jednotlivca obmedzená v záujme maloletých detí?

Na tom sa zhodneme. Najlepší záujem dieťaťa je prvýkrát napísaný v základných princípoch súkromného práva.

Ale napríklad zákon upravujúci postavenie obchodných spoločností bude mimo.

Áno, jasné.

Tak potom sa môže logicky niekto pýtať, prečo nemôže byť mimo aj rodinnoprávna úprava.

Pretože väčšina tých korporátnych úprav je mimo Občianskeho zákonníka z pragmatických dôvodov. Ale v drvivej väčšine prípadov je rodinné právo súčasťou práva súkromného alebo kódexu súkromného práva, pretože je to otázka statusu fyzickej osoby. To znamená, že jasné, že to má byť upravené v Občianskom zákonníku. Som o tom hlboko presvedčený z komparatívneho hľadiska, aj z ideovo hodnotového hľadiska. Včera (poznámka – dňa 10.11.2025) jedna pani sudkyňa na stretnutí rodinnoprávnych sudcov, ktoré som spomínal, povedala krásnu vec. A neprivlastňujem si tú myšlienku, len ju parafrázujem. Že pre ňu je to, že bude rodinné právo súčasťou Občianskeho zákonníka, povýšenie rodinného práva na absolútny piedestál záujmu spoločnosti. Aj toto je prípustný uhol pohľadu. Mne sa veľmi páči a budem to rád používať ako príklad.

Predposledná téma. Keď niekto má dobrú vôľu - v tom smere, že vidí v tej úprave niečo, čo by sa ešte dalo zmeniť - komu môže napísať, a ak áno, dokedy? Mimo základného MPK, ktoré končí 01.12.2025.

Áno, predbežne tak končí. Uvidíme, či to tak bude naozaj, to je politická otázka. Keď niekto chce, môže napísať email. Myslím, že na stránke ministerstva spravodlivosti je priamo mail rekodifikácia, a na ten môže napísať ktokoľvek akýkoľvek podnet. Budeme radi a budeme sa ním zaoberať.

Posledná otázka - keď sa to prijme, nebudete sa nudiť? Čo budete robiť? Prejde proces, prejde hmota, neviem ako je to teraz s opätovným kandidovaním za rektora, či tam je nejaké obmedzenie.

Zákon už obmedzenie vypustil, už sa dá kandidovať aj tretíkrát. Ale tým sa zatiaľ nezaoberám.

Tak čo s tým voľným časom?

(Hlboký povzdych). Ja si to vlastne ani neviem predstaviť. Keď to bude v tom bode, že už to bude prijaté, tak už sme zrekodifikovali všetko.😊Naozaj neviem, nikdy som sa nezamýšľal nad tým, čo budem robiť, keď toto skončí a čo ďalšie si začnem. Vždy niečo príde. Mne úplne bude stačiť, keď sa budem venovať svojim študentom, keď si budem písať, keď sa budem rozprávať o tom, ako nový Občiansky zákonník ovplyvnil životy ľudí. Ja sa na to obdobie celkom teším. Nemám obavy, že by to nebolo zaujímavé. Tak možno si spoločne skúsme držať palce, aby ten Občiansky zákonník tentokrát vyšiel.

▪▪▪

Zhováral sa: Peter Toth-Vaňo / Fotografia (zdroj): archív Univerzity Komenského v Bratislave