Raz čapil, tri razy zabil
O novom
komentári k Civilnému sporovému poriadku. O jednom rozhodnutí Ústavného súdu SR. A o postoji jedného sudcu.
Sú také komentáre k zákonom, ktoré končia tam, kde začína problém. Ale nájdu sa aj také, ktoré naozaj pomôžu. Jeden taký možno pred pár dňami vyšiel – a aj ma priviedol k zaujímavému rozhodnutiu Ústavného súdu SR.
Riešil som problém. Dostal som sa k veci, v ktorej krajský súd podanú žalobu postúpil na mestský súd, s odôvodnením, že sám nie je príslušný. Toto posúdenie však de facto čiastočne zasahovalo aj do meritórneho posúdenia veci. A ja som s ním nesúhlasil. Lenže, čo teraz? Ako môžem očakávať to, že mestský súd by si dovolil odporovať tomu, čo uviedol kraj?
Podľa § 43 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí: "Ak súd, ktorému bol spor postúpený, s postúpením nesúhlasí, bezodkladne predloží súdny spis bez rozhodnutia spoločne nadriadenému súdu na rozhodnutie o príslušnosti; ak ide o spor o miestnu príslušnosť, predloží súdny spis svojmu nadriadenému súdu. Týmto rozhodnutím sú súdy viazané."
A tak som skúsil otvoriť prvý, už trochu starší, no predsa ešte vždy aktuálny komentár k Civilnému sporovému poriadku. Lenže nič, čo by mi pomohlo, som nenašiel.
Nuž, napadlo ma, veď pred pár dňami sme kupovali ešte jeden. Už som ho raz (len tak) otvoril, a prvé čo ma napadlo: "Veď tu nie je vôbec judikatúra," a zvraštil som čelo.
Jeden z jeho autorov (Marek Ivančo) však k tomuto novému komentáru zverejnil asi pred mesiacom na jednej zo sociálnych sietí nasledovné:
"Čo sme sa pokúsili urobiť inak? Ambíciou komentára bolo,
aby bol postavený na praktickom základe. Ak vysvetľujeme žalobné petity,
uvádzame konkrétne príklady. Ak počítame nárok na náhradu trov, ukážeme presne
ako. Tam, kde je výklad zložitejší, nebáli sme sa použiť aj grafické schémy. A
okrem judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR sme zámerne pracovali
aj s rozhodnutiami nižších inštancií, pretože aj práve tam komentované normy
neraz skutočne "žijú". Pri písaní sa
pred nami objavovalo množstvo praktických otázok. Jednu z nich mi položil
priateľ sudca uprostred práce na texte – čo robiť s predčasne podaným
odvolaním? Odpoveď v dostupnej literatúre nevidel. Len príkladom ďalšie:
– je jediným následkom vedomého klamstva pri výsluchu strany "len" toľko
pertraktovaná strata sporu alebo prichádzajú do úvahy aj napríklad
trestnoprávne dôsledky?
– ako pristupovať k trovám predžalobnej výzvy a majú už trovy
sťažnostného konania svoje definitívne riešenie?
– ako vykladať polemickú literu zákona pri kontumačnom rozsudku, ktorá v
ostatnom čase vyvolala aj značný mediálny záujem?
– a čo pasívna vecná legitimácia ministerstiev či fakúlt vysokých
škôl?
Tých otázok je samozrejme omnoho viac."
A tak som ho skúsil otvoriť opäť. Ustanovenie § 43 Civilného sporového poriadku. Ukáž, drahý komentár, čo tam k nemu píšeš.
Prvé čo ma prekvapilo, bolo, že danému ustanoveniu sa venovali na štyroch stranách.
"Hmmm, celkom dosť," povedal som si. "Tak, pomôžeš mi?"
A v tom komentári bolo k môjmu "problému" uvedené okrem iného toto:
"V prípade sporu o príslušnosť nadriadený súd posudzuje len prejudiciálne skutkové okolnosti určujúce pre rozhodnutie o príslušnosti, čomu zodpovedá záväznosť rozhodnutia v rozsahu určenia, ktorý súd bude príslušný konať a samotné právne posúdenie tvoriace meritum veci je hodnotené len predbežne. Bez ohľadu na správnosť posúdenia skutkových okolností nadriadeným súdom v konaní o príslušnosť nemožno takéto prejudiciálne hodnotenie považovať za meritórne zaväzujúce bez možnosti odklonu zo strany okresného súdu (ÚS SR II. ÚS 573/2023)." – Ivanko, D. In: Ivančo, M., Ivanko, D. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2026, s. 66 (dávam tučným písmom, lebo to je ten komentár).
Dočítal som a povedal si: "Hmmm. Dali tam aj odkaz na rozhodnutie Ústavného súdu – a to pri ustanovení, pri ktorom by som štyri strany výkladu fakt nečakal..."
Nuž, vyzerá, že komentár mi dnes pomohol. Priznávam, že zatiaľ s ním podrobnejšie oboznámený nie som. Ale už teraz viem, že siahnem po ňom v prípade problému aj nabudúce (inak – jeho vyššie uvedených autorov osobne nepoznám; to len aby ste vedeli, že nejde o žiadne promo, ale len o skutočný bezprostredný opis mojich pocitov pri riešení jedného právneho problému).
A teraz k rozhodnutiu Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 573/2023 zo dňa 29.02.2024, ku ktorému ma predmetný komentár doviedol. Ústavný súd v ňom riešil nasledovnú situáciu:
a/ Okresný súd Banská Bystrica vydal platobný rozkaz;
b/ Sťažovateľka podala odpor;
c/ Okresný súd Banská Bystrica vec postúpil na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Martin, ktorý s postúpením vyjadril nesúhlas, lebo považoval odpor sťažovateľky za vecne neodôvodnený a nepodaný prostredníctvom na to určeného formulára;
d/ Preto Okresný súd Martin vec predložil na Najvyšší súd SR, ktorý rozhodol, že príslušným na prejednanie a rozhodnutie je Okresný súd Banská Bystrica s odôvodnením, že je dôvod na odmietnutie odporu. Najvyšší súd uzavrel, že na prejednanie veci je príslušný Okresný súd Banská Bystrica, pretože vec postúpil Okresnému súdu Martin skôr, ako riadne posúdil náležitosti podaného odporu.
e/ Okresný súd Banská Bystrica uznesením vyššieho súdneho úradníka následne odpor sťažovateľky odmietol, voči čomu sťažovateľka podala sťažnosť, ktorú však sudca daného súdu zamietol ako nedôvodnú, pričom poukázal na právnu záväznosť názoru Najvyššieho súdu v rozhodnutí, ktorým určil, že príslušným na prejednanie a rozhodnutie je Okresný súd Banská Bystrica.
A čo na to Ústavný súd? Citujme (aby ste sa v ďalej citovanej časti rozhodnutia Ústavného súdu vyznali, uvádzam, že ako "okresný súd" je v rozhodnutí Ústavného súdu definovaný Okresný súd Banská Bystrica):
"22. Prvoradou úlohou všeobecných súdov a zmyslom civilného konania je nachádzanie (hľadanie) hmotného práva a spravodlivé riešenie sporov medzi účastníkmi. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného v interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne vnímanej spravodlivosti. [...]
23. Námietka sťažovateľky, že odpor bol odmietnutý len z dôvodu právneho názoru vysloveného najvyšším súdom v procesnom rozhodnutí o určení príslušnosti okresného súdu bez kasačnej záväznosti a bez splnenia zákonných predpokladov, s ktorými odmietnutie odporu zákon o upomínacom konaní spája, je dôvodná a ústavne relevantná. [...]
25. [...] Okresný súd sa cítil dôvodmi, ktoré uviedol najvyšší súd pri určovaní príslušnosti a len na tento účel prejudiciálne posúdil náležitosti odporu, bezpodmienečne viazaný v rozsahu, ktorý podľa názoru ústavného súdu nezodpovedá obsahu ani účelu procesného uznesenia o určenie príslušnosti súdu.
26. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína znenie § 43 ods. 2 poslednej vety Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP"), podľa ktorého sú v prípade sporu o príslušnosť súdy "viazané rozhodnutím o príslušnosti" spoločne nadriadeného súdu, kým v prípade konania o opravných prostriedkov je súd nižšej inštancie "viazaný právnym názorom" kasačného súdu (napr. § 391 ods. 2 CSP). Uvedené rozdielne zákonné dikcie zakladajú zásadný rozdiel v rozsahu záväznosti právneho posúdenia veci nadriadeným súdom. V prípade sporu o príslušnosť nadriadený súd posudzuje len prejudiciálne skutkové okolnosti určujúce pre rozhodnutie o príslušnosti, čomu zodpovedá záväznosť rozhodnutia v rozsahu určenia, ktorý súd bude príslušný konať, a samotné právne posúdenie náležitosti odporu tvoriace meritum veci v upomínacom konaní je hodnotené len predbežne. V prípade meritórneho zrušujúceho rozhodnutia v konaní o opravnom prostriedku, naopak, ide o vyslovenie záväzného právneho názoru na vec samotnú. Bez ohľadu na správnosť posúdenia skutkových okolností nadriadeným súdom v konaní o príslušnosť nemožno takéto prejudiciálne hodnotenie považovať za meritórne zaväzujúce bez možnosti odklonu zo strany okresného súdu, ktorému zákon zveruje rozhodovanie o splnení zákonných náležitostí odporu.
27. Z obiter dicta napadnutého uznesenia vyplýva, že zákonný sudca by zohľadnil ústavne konformnejší teleologický výklad sporných ustanovení zákona o upomínacom konaní, keď prihliadal na účel formulárového podania odporu, avšak postupoval v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorým sa cítil viazaný. Najvyšší súd však posudzoval splnenie náležitostí odporu len ako prejudiciálnu otázku pre potreby určenia funkčnej príslušnosti okresného súdu. Toto prejudiciálne vyhodnotenie splnenia náležitostí odporu nemá za následok viazanosť aj na meritum veci (posudzovanie splnenia náležitostí odporu príslušným súdom pre upomínacie konanie), ale len v rozsahu určenia príslušného súdu. Okresný súd je aj po určení svojej príslušnosti na upomínacie konanie oprávnený a povinný meritórne preskúmať odpor v rozsahu svojej právomoci nezávisle a nestranne, podľa svojho vlastného právneho uváženia a od prejudiciálneho hodnotenia najvyššieho súdu sa prípadne odkloniť. Okresný súd takto nepostupoval a relevantné hodnotenie splnenia zákonných podmienok na odmietnutie odporu sám neodôvodnil, len poukázal na názor najvyššieho súdu. Uvedený nedostatok preto zakladá jednak arbitrárnosť napadnutého uznesenia v ústavne relevantnej intenzite, ako aj poskytnutie ústavne nekonformného výkladu procesných ustanovení zákona s priamym zásahom do práva sťažovateľky na prístup k súdu, a tak má za následok jeho ústavnú neudržateľnosť. [...]
32. Vychádzajúc z uvedených úvah, dospel ústavný súd k záveru, že v prejednávanej veci došlo k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu)."
Sumarizujúc uvedené – rozhodnutie o určení príslušného súdu častokrát zákonite prejudiciálne rieši aj otázku, ktorá je relevantná aj pre meritórne posúdenie následne konajúceho súdu. Konajúci súd však nie je posúdením, ktoré je vykonané v rozhodnutí o určení príslušného súdu, viazaný, a môže sa od neho odkloniť.
Takže - bol jeden právny problém a výsledkom sú dve odmeny. Prvá spočíva v zistení, že nový komentár k Civilnému sporovému poriadku môže byť naozaj užitočný, aj keď je iný (v tom, že necituje za výkladom k paragrafovanému zneniu výslovne aj judikatúru súdov). Druhá spočíva v získaní poznatku o zaujímavom rozhodnutí Ústavného súdu, riešiacom (ne)záväznosť právneho názoru prezentovaného v rozhodnutí o určení príslušnosti pre ďalší priebeh sporu.
Prečo ale nadpis "raz čapil, trikrát zabil"? Pretože okrem nádejného nového komentára a podnetného rozhodnutia Ústavného súdu ma zaujalo ešte niečo.
Pozrime sa ešte raz na jednu vetu z vyššie citovanej časti rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 573/2023:
"27. Z obiter dicta napadnutého uznesenia vyplýva, že zákonný sudca by zohľadnil ústavne konformnejší teleologický výklad sporných ustanovení zákona o upomínacom konaní, keď prihliadal na účel formulárového podania odporu, avšak postupoval v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorým sa cítil viazaný."
Až mi pohľadilo srdce, keď som si toto prečítal... Že sa opäť našiel sudca, ktorý sa nebál, a ktorý neberie svoje povolanie (poslanie) automatizovane. Že – hoc v domnení viazanosti názorom iného súdu - v odôvodnení svoj vlastný právny názor prezentoval, napriek tomu, že bol iný, ako mal hierarchicky vyššie postavený súd (tejto téme som sa už na tomto webe venoval – pozri TU).
Zdanlivo išlo v danom momente o bezvýznamný krok, keďže samotný výrok rozhodnutia daného sudcu bol v súlade s tým, čo sa povedalo "vyššie". No som presvedčený, že aj toto prejavenie odlišného názoru od názoru súdu vyššej inštancie bolo pre spravodlivé rozhodnutie Ústavného súdu v konečnom dôsledku dôležité.
Takže - raz čapil, až trikrát zabil.