R 29/2025 - kriticky k Zbierke NS SR 3/2025 po prvé

Zvyčajne uverejňujeme výber toho najzaujímavejšieho z príslušného vydania Zbierky NS SR v sekcii "Aktuality". Pri práve zverejnenej občianskoprávnej Zbierke č. 3/2025 spravíme inak. Samostatnými (kritickými) zamysleniami sa pristavíme pri niektorých "R-kách", ktoré sú jej súčasťou. Začíname s R 29/2025.

Osobitne publikovaná právna veta R 29/2025 znie:

"Pravidlám sporového konania, ktoré sa riadi zásadou koncentrácie konania a objektívnym stavom existujúcim v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP) nebráni, pokiaľ sa uplatňovaný nárok preukáže vykonaním dôkazu, ktorý prišiel na rad až po vyslovení právneho názoru odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení a teda po koncentrácii konania.

Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vráti na ďalšie konanie, strany sporu môžu uvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové dôkazy v rozsahu dôvodov zrušujúceho uznesenia, bez toho, aby boli obmedzované tým, že v predchádzajúcom konaní pred súdom prvej inštancie túto možnosť nevyužili; účinky zákonnej (sudcovskej) koncentrácie konania nad rámec dôvodov zrušujúceho uznesenia tým nie sú dotknuté."

Náš komentár začnime tak, že si najprv objasnime pre naše účely podstatnú argumentáciu z dovolania (citované z rozhodnutia NS SR):

"Žalovaná ďalej porušenie práva na spravodlivý proces videla v záveroch odvolacieho súdu, ktoré sú prekvapivé predovšetkým s poukazom na jeho skoršie zrušujúce uznesenie z 30. januára 2020, č. k. 9Co/170/2019-207, v ktorom odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie početné vady konania, ako napr. že žalobca v žalobe, v následnom vyjadrení, ale ani na pojednávaní vo veci netvrdil a už vôbec nepreukazoval, že by došlo k zmenšeniu jeho majetkových hodnôt vyplatením uvedenej sumy z jeho finančných prostriedkov, t. j. že bol naplnený základný predpoklad vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie ho mal (v ďalšom konaní) za preukázaný iba na základe výsluchu žalobcu, ktorý prišiel na rad až po vyslovení právneho názoru odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení a teda po koncentrácii konania, ako zákonnej, tak sudcovskej. Zopakovala, že žalobca sám v priebehu konania svoj výsluch nenavrhol a súd prvej inštancie k nemu pristúpil až po tom, čo uvedená vada bola vytknutá zo strany odvolacieho súdu."

Teraz uveďme, čo bolo podstatou veci:

Vo veci si žalobca uplatňoval nárok na nárok na náhradu škody vyplývajúci z nezákonného rozhodnutia v priestupkovom konaní. Z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu pritom vyplýva, že samotnú škodu tvrdil resp. preukázal až po tom, čo bol prvý rozsudok súdu prvej inštancie zrušený odvolacím súdom. Žalovaná zohľadnenie uvedených tvrdení a dôkazov namietala s odôvodnením, že k ich predloženiu došlo neskoro, t. j. až po účinkoch sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania, ktoré nastali už v súvislosti s prvým rozhodnutím súdu prvej inštancie vo veci samej (následne zrušeným zo strany odvolacieho súdu).

A aký bol právny názor dovolacieho súdu uvedený v odôvodnení rozhodnutia NS SR?

"Dovolateľka (ad 3) namietanú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP videla aj v tom, že základný predpoklad vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. bol preukázaný výsluchom žalobcu, ktorý prišiel na rad až po vyslovení právneho názoru odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení a teda po koncentrácii konania, ako zákonnej, tak sudcovskej. K tomu dovolací súd uvádza, že sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania, ale pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 CSP). Pokiaľ nastane procesná situácia, že odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vráti na ďalšie konanie, strany sporu môžu uvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové (ďalšie) dôkazy, bez toho, aby boli obmedzované tým, že v predchádzajúcom konaní pred súdom prvej inštancie túto možnosť nevyužili; účinky zákonnej (sudcovskej) koncentrácie konania tým nie sú dotknuté."

Nuž, a aký je náš komentár?

Rozhodnutie NS SR, ale vlastne aj celú situáciu ako takú, považujeme za trochu zvláštnu z troch pohľadov.

1. V prvom rade z analyzovaného rozhodnutia nie je zrejmé, z akého dôvodu odvolací súd nezamietol žalobu hneď pri prvom svojom rozhodovaní, pokiaľ škoda žalobcu nebola už v pôvodnej fáze konania na súde prvej inštancie preukázaná. Keď sme rozhodnutie NS SR, osobitne publikované pod R 29/2025 čítali, vyvolala táto okolnosť u nás otázniky. Áno, vieme o ustanovení § 388 Civilného sporového poriadku (CSP), podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, (len) ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Dôsledná aplikácia tohto prístupu, kedy súd dôsledne uprednostňuje zrušenie rozhodnutia podriadeného súdu pred jeho zmenou aj tam, kde na to naozaj nie dôvod, je však podľa nášho názoru v rozpore s princípom hospodárnosti konania a akurát zbytočne zaťažuje všetky strany sporu, a teda de facto je v rozpore s článkom 17 základných princípov CSP (hoci, áno, vieme aj o článku 3 ods. 2, podľa ktorého výklad CSP nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné).

2. Odhliadnuc od toho je zároveň možno uviesť, že so záverom NS SR uvedeným v odôvodnení, podľa ktorého zrušenie pôvodného rozsudku súdu prvej inštancie otvára opätovne pre strany sporu možnosť predkladať tvrdenia či nové dôkazy (hoci ich strany sporu mohli predložiť už pred prvým rozsudkom súdu prvej inštancie), možno polemizovať. Daný výklad má totiž za následok, že odvolací súd svojím zásahom (zrušením prvého rozsudku súdu prvej inštancie) zmení pravidlá hry, resp. nanovo ju umožňuje rozohrať – a to bez ohľadu na prípadnú laxnosť či nedostatočnú aktivitu strán sporu vo fáze pred vydaním prvého rozhodnutia vo veci samej. Je zrejmé, že strana, ktorá spor prehrá výlučne s poukazom na tvrdenie či dôkaz predložený až po vrátení veci z nadriadeného súdu, sa môže cítiť poškodená.

Logickú pochybnosť o spravodlivosti takéhoto "ovplyvnenia hry" zo strany súdnej moci neodstraňuje ani odôvodnenie dovolacieho súdu, ktoré poukazuje na § 217 ods. 1 CSP, podľa ktorého prvej vety platí, že "Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia." To, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku, totiž podľa nášho názoru stratu či zánik účinkov vyplývajúcich z pôvodnej sudcovskej či zákonnej koncentrácie konania vo vrátenom konaní nijako neodôvodňuje. Takémuto výkladu v konečnom dôsledku navráva aj druhá veta § 217 ods. 1 CSP, z ktorej explicitne vyplýva, že tým, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, nie sú ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania dotknuté.

Nie je navyše zrejmé, prečo by sme pri akceptovaní výkladu NS SR nemohli dospieť napríklad aj k tomu, že § 217 ods. 1 CSP (t. j. moment vyhlásenia rozsudku) prebíja koncentráciu konania už pri prvom rozhodovaní súdu prvej inštancie (a v takom prípade by sme inštitút koncentrácie konania mohli s prihliadnutím na § 217 ods. 1 CSP považovať dokonca za obsolétny a prakticky nepoužiteľný inštitút).

Sumarizujúc uvedené, § 217 ods. 1 CSP podľa nášho názoru záver NS SR o možnosti predkladania nových tvrdení a dôkazov po vrátení veci z odvolacieho súdu príliš dobre neodôvodňuje.

3. Vyššie uvedená možná nespravodlivosť vo vzťahu k strane, ktorá prehrá spor na základe tvrdení a dôkazov predložených protistranou až po vrátení veci z odvolacieho súdu, evidentne trápila aj občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu pri rokovaní o tom, akým spôsobom vlastne uvedené rozhodnutie do Zbierky NS SR implementovať.

A tak sa právna veta v porovnaní so skutočným odôvodnením rozhodnutia NS SR mierne upravila – podľa nej je totiž možné uvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové dôkazy len v rozsahu dôvodov zrušujúceho uznesenia. Nad rámec daných dôvodov pôvodné účinky zákonnej a sudcovskej koncentrácie konania však nie sú dotknuté.

Oceňujeme úsilie kolégia vnímať dosah rozhodnutia NS SR v širších súvislostiach. Ani toto zjemnenie však podľa nášho názoru v zásade nič nemení na tom, čo sme uviedli vyššie. Že v dôsledku zrušenia prvého rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom je pri takomto výklade, aký uvádza NS SR, umožnené stranám rozohrať spor nanovo – aj keď podľa publikovanej právnej vety len v menšom rozsahu (t. j. v rozsahu vyplývajúcom z rozhodnutia odvolacieho súdu). A tým možno i zahojiť prípadnú laxnosť jednej zo sporových strán z pôvodného štádia sporu – na úkor tej druhej...

P. S.:

R 29/2025 rieši aj iné veci. V rámci tohto post scriptum spomeňme dve.

Prvá je zdôraznenie možnosti odvolacieho súdu pri opätovnom posúdení tej istej veci zmeniť svoj predchádzajúci názor prejavený pôvodne v zrušujúcom uznesení (pozri ods. 10., 10.1. a 10.2. daného rozhodnutia – čísla odsekov uvádzame z tej verzie rozhodnutia, ktorá bola uverejnená v Zbierke NS SR).

Druhá je výklad o tom, čo to vlastne znamená nevyhnutnosť podmienky "zrušenia právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom", použitej v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (pozri konkrétne napríklad § 6 ods. 1 daného zákona). V uvedenom smere odkazujeme na ods. 10.3. publikovaného rozhodnutia NS SR (opäť podľa číslovania tej verzie rozhodnutia, ktorá je uvedená v Zbierke NS SR), v ktorom bolo uvedené nasledovné:

"Na objasnenie skutočných dôvodov, ktoré viedli odvolací súd k odklonu od jeho skôr vysloveného právneho hľadiska dovolací súd obiter dictum poznamenáva, že jednak v dôsledku výsluchu žalobcu v konaní na súde prvej inštancie, ktoré nasledovalo po zrušení jeho rozsudku uznesením odvolacieho súdu z 30. januára 2020, č. k. 9Co/170/2019-207, došlo k zmene zisteného skutkového stavu veci. Okrem toho si odvolací súd pravdepodobne aj uvedomil, že by bolo nelegitímne a ústavne neakceptovateľné, aby zotrval na právnom názore, o nesprávnosti ktorého sa medzitým presvedčil, keď pripustil, že splnenie podmienky zrušenia právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom je potrebné vykladať ústavne súladným spôsobom, t. j. tak, aby nebolo zmarené uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu. K takémuto hodnoteniu veci sa v plnej miere prikláňa aj dovolací súd a dodáva, že podstata a zmysel ústavou garantovaného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu (čl. 46 ods. 3 ústavy) je popretý takým výkladom ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý vyžaduje, aby zrušujúce rozhodnutie súdu vydané na základe mimoriadneho opravného prostriedku výslovne konštatovalo nezákonnosť zrušeného právoplatného rozhodnutia (či už vo výroku, alebo v odôvodnení), ak na takéto konštatovanie nedávajú procesné pravidlá sporového konania tomuto súdu žiadny priestor a ak sa má v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. takéto posúdenie uskutočniť na základe zohľadnenia okolností konkrétneho prípadu (m. m. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2012, sp. zn. IV. ÚS 159/2012). Preto v zmysle ustálenej aplikačnej praxe nepochybne platí, že nezákonnosť zrušeného rozhodnutia je materiálnou vlastnosťou (každého) zrušeného rozhodnutia, a nie formálnou vlastnosťou zrušujúceho rozhodnutia, hoci dôvod zrušenia musí z tohto zrušujúceho rozhodnutia nepochybne vyplývať."

Pre bližšie vysvetlenie - rozhodnutia správnych orgánov boli zrušené (len) z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov (okrem toho sa poukazovalo aj na uplynutie premlčacej doby na prejednanie priestupku). To vytvorilo priestor pre žalovanú argumentovať, že v skutočnosti nemuselo ísť o rozhodnutia, ktoré by sa napriek ich následnému zrušeniu mali nazývať nezákonnými. Odvolací súd pri svojom opätovnom rozhodovaní vyjadril právny názor, že neobstojí argumentácia žalovanej, na podklade ktorej neboli rozhodnutia správnych orgánov zrušené pre nezákonnosť. V tejto súvislosti tiež akcentoval, že to nebol žalobca, kto spôsobil uplynutie dvojročnej premlčacej doby na prejednanie priestupku. Ako vyplýva z naposledy citovanej časti rozhodnutia Najvyššieho súdu, Najvyšší súd sa s uvedeným záverom odvolacieho súdu stotožnil.