Prečo sa na nový Občiansky zákonník neteším (zamyslenie)

Tri mesiace na tomto webe nič poriadne nebolo, ani časopis PRECEDENT 4 (hoci už dlho viem, čo bude jeho obsahom). Niekedy je však tej roboty toľko, že nestíhate ani nevyhnutné veci v rodine, nieto ešte tie pracovné, ktoré robíte pre radosť a z hľadiska svojho termínu nevyhnutné nie sú. 

Aj v rámci daného hektického obdobia som si však mal možnosť vypočuť si rozhovor s Tomášom Nielsenom. Oceňovaný český advokát, môj bývalý šéf, ktorý ma toho naozaj dosť naučil (hoci si to možno sám ani neuvedomuje), ale zároveň aj odvážny človek, ktorý sa dokáže verejne zasadzovať vo veciach, v ktorých by iní možno ostali ticho.

Ten rozhovor je dostupný tu. A počúva sa veľmi dobre. Hoci sú v ňom najmä veci, ktoré každý etablovaný advokát a sudca asi pozná a vie, je dobré si ich pripomenúť (napríklad to, ako advokát nikdy nemá sľubovať klientovi, že ak pôjde do súdneho sporu, určite v ňom vyhrá; či úvahy o tom, ako by sudcovské rozhodovanie nemalo vyzerať).

Mňa z rozhovoru s Tomášom Nielsenom veľmi zaujal výraz "přebujnělost" právnej úpravy. Tomáš Nielsen tým mal na mysli to, keď má právna úprava toľko ustanovení, že človek sa v nich nevyzná a pomaly ani právnik už nevie, kde čo má hľadať, a keď to aj nájde, či sa to má na situáciu jeho klienta (jemu zverenej strany sporu) aplikovať alebo nie. Spomenul aj základný a veľmi stručný právny predpis – Listinu základných práv a slobôd. Ako niečo, z čoho by malo všetko vychádzať.

A ja som si nevdojak spomenul na náš nový Občiansky zákonník s rozsahom viac ako 600 strán. Ďalej uvedené slová budú s pravdepodobnosťou hraničiacou istote zbytočné – som si totiž istý, že sa nový Občiansky zákonník už príjme. Lenže – oboznámený doposiaľ aspoň s jeho časťami stále rozmýšľam jednak nad tým, či práve toto bola naozaj nevyhnutná cesta, a zároveň nad tým, aké môžeme mať od nového Občianskeho zákonníka vlastne očakávania.

V novom Občianskom zákonníku nás čaká kvantum ustanovení, ktoré doposiaľ náš súčasný právny poriadok nepozná. Judikatúra, o ktorú sa bude možné oprieť v konkrétnych situáciách (slovo "konkrétny" zdôrazňujúc), bude nezriedka minimálna. Častokrát už teraz preťažení sudcovia ju budú musieť vytvárať od piky, a to už počnúc súdmi najnižších inštancií. Až sa chce napísať – Boh ochraňuj tie strany sporu, ktoré budú na súdoch konfrontované s novou právnou úpravou medzi prvými.

Pri obhajovaní potreby mať stoj čo stoj nevyhnutne kompletne novú právnu úpravu som častokrát počúval, že už to musí byť, lebo aktuálne sa riadime pozostatkom niečoho, čo tu už dávno nemá existovať. Že musíme jednoducho pozmeniť koncept absolútnej neplatnosti právneho úkonu tam, kde je to v rozpore s pôvodnou jednotne prejavenou vôľou účastníkov daného právneho úkonu (no nevyplýva náležitosť takéhoto prístupu už teraz zo súdnej praxe?), či, že musíme zjednotiť Obchodný zákonník a Občiansky zákonník, lebo dualizmus súkromnoprávnej úpravy je jednoducho dnes už obstarožnou relikviou (a či je naozaj úplne od veci, aby podnikateľské subjekty naozaj mali právnu úpravu prísnejšiu – a teda inú - ako iné subjekty?).

Aj diskusia o zotrvaní rodinného práva v samostatnom právnom predpise vo mne len posilnila pochybnosť, či potreba mať nový Občiansky zákonník nebola skôr akousi mantrou, podľa ktorej sa jednoducho musí postupovať, "lebo tak je to správne a tak to má proste byť", či lebo to tak je v "každej civilizovanej právnej kultúre". Podľa mňa takéto zdôvodnenie nestačí.

Kultivovanosť a civilizovanosť je predsa v prvom rade o nás samých. Môžeme mať predpisy akékoľvek. Ak raz nemajú ľudia, ktorí právnu úpravu aplikujú, hodnoty, ktoré by mali mať, môže byť právna úprava hocijaká. Nový Občiansky zákonník na tom nič nezmení, k lepšiemu určite nie. Nevidím žiadny dôvod, prečo by mal. Pretože to nie je o novom právnom predpise. Ale o ľuďoch, ktorí ho budú používať. A platí to aj naopak – ak máte snahu byť spravodliví, môžete sa o to snažiť bez ohľadu na to, či máte na stole pár tenších knižiek (Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov), alebo síce jednu, no poriadnu, viac ako 600 stranovú, "buchlu". Koniec koncov – už dnešný postoj súdnej praxe k spomenutej absolútnej neplatnosti právnych úkonov, bez ohľadu na to, aká je dnešná zákonná úprava, je toho dôkazom.

Pred desiatimi rokmi sa kodifikovalo aj civilné procesné právo. Ruku na srdce, čo to naozaj prinieslo? Ja cítim zlepšenie v dovolacom konaní (kedy je podľa Civilného sporového poriadku rozhodujúcim faktorom ustálená súdna prax dovolacieho súdu, a nie nezmyselná rozdielnosť rozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, ktorá bola rozhodujúca pre prípustnosť dovolania podľa Občianskeho súdneho poriadku). Z principiálnych zmien za spomenutie stojí snáď aj otázka sudcovskej koncentrácie konania, hoci je otázne, či ide o pozitívum, keďže ju každý sudca uplatňuje inak. No napadá vás ešte nejaká zásadná zmena v tom, ako prakticky vyzerá súdne konanie teraz a ako vyzeralo pred rokom 2016? Veď, napríklad, predbežne spor neprejednáva dnes prakticky nik. Ak je to však tak, tak to podstatné predsa išlo vyriešiť jednoduchou novelou.

Aj argument, že nový Občiansky zákonník spojí všetko kľúčové do jedného predpisu, je podľa mňa tiež otázny. Diverzita menších zákonov upravujúcich vždy samostatné odvetvie predsa nebola zlá. V konečnom dôsledku – veď aj z jedného Občianskeho súdneho poriadku sa kodifikáciou procesu stali tri čiastkové samostatné predpisy (spor, mimospor, správny súdny poriadok).

A tak budeme mať cca. 600 stranovú bibliu hmotného súkromného práva.

Nevdojak mi vo vyššie uvedených súvislostiach príde na myseľ citát z časopisu National Review, s ktorým som sa oboznámil v knižke "Winners Never Cheat: Even In Difficult Times", od autora menom Jon M. Huntsman, ktorá vyšla aj v českom preklade s názvom "Vítězové nikdy nepodvádějí":

"Prvý dodatok k americkej ústave má 45 slov; otčenáš má 66 slov; gettysburgský prejav má 286 slov. Deklarácia nezávislosti má 1332 slov, ale nariadenie vlády o predaji kapusty má dohromady 26 911 slov."

Aj tento citát naznačuje, že dôležité v skutočnosti nie je až tak to, kde a ako bude niečo upravené. Dôležité je, aké hodnoty a vnútorné nastavenie bude mať ten, kto danú úpravu bude používať. Preto nikdy nebude rozhodujúce, či by sa súčasná právna úprava – tam kde by bolo treba (napr. sprísnením premlčacích dôb v Obchodnom zákonníku) – len novelizovala (aj z toho vyplývajúcimi nespornými výhodami), alebo od piky vytvárala nanovo (pod rúškom akejsi domnelej civilizovanosti).

Preto sa na obdobie nového Občianskeho zákonníka neteším. Pretože viem, že prinesie kopu práce pre všetkých (vlastne – pre niektorých už priniesla), aj z toho vyplývajúcimi nevýhodami – ako napr. znížená miera právnej istoty minimálne v prvých niekoľkých rokoch po tom, čo daná úprava nadobudne účinnosť. Dúfam, že ma budúcnosť vyvedie z omylu a usvedčí z nesprávneho pohľadu, no dnes som (aj na základe skúsenosti z kodifikácie procesu) presvedčený o tom, že ani nový hmotnoprávny predpis nebude čarovným prútom, ktorého následkom budú spravodlivejšie a morálnejšie rozhodnutia (sudcov), či kvalitnejšie právne úkony (spísané advokátmi pri výkone ich povolania).

A tak ma v tom celom neradostnom očakávaní potešilo aspoň to, že - podľa už nejakú dobu presakujúcich informácií - ostane úprava rodinného práva aj po prijatí nového Občianskeho zákonníka tam, kde je teraz. V samostatnom právnom predpise. Teším sa už len preto, že princíp autonómie vôle je niečo, čo naozaj v rodine nemá čo hľadať.