O smrti. A o zázraku.

Toto zamyslenie píšem v noci z 23. na 24. decembra. Vo chvíli vianočných sviatkov sa môže zdať téma tohto príspevku (a ešte k tomu na portáli, ktorý je primárne právnym portálom) zvláštna. Lenže...

Lenže, za posledný mesiac som sa so smrťou stretol trikrát.

1.

Bola sobota. Hneď ďalší deň začínal advent a Simonka chcela vyprať ešte aspoň niekoľko ornátov, ktoré v kostole boli.

"Tu máš, vezmi ich do auta."

Vzal som toľko, koľko som uvládal naraz odniesť, a odteperil som sa s tým cez kostol von.

Sedel pred kostolom, ako vždy.

"To kam nesiete?" spýtal sa ma s úsmevom.

"Idú na pranie," odpovedal som.

"Ach tak," reagoval s úškrnom vždy usmiaty Miško.

Dopredu bolo jasné, že nasledujúca noc zo soboty na nedeľu bude pre neho ťažká. Bolo hrozné počasie. Totálne sychravo a štipľavo. Nikdy predtým a zatiaľ ani potom tento rok také zlé počasie nebolo.

Keď som šiel večer spať, pozrel som von oknom. Smerom, kde každú noc aj s Vladkom boli.

"Neviem, ako by sme im mohli pomôcť," povedala Simonka, keď videla môj pohľad.

Keď som sa v nedeľu ráno zobudil, pozrel som von, ich smerom. Bola tam záchranka. Niečo sa muselo Vladkovi stať, pomyslel som si. Vždy som si myslel, že z nich dvoch je na tom horšie on. Nemôže sa v noci ani pohnúť. Bez nôh to ide ťažko.

Po návrate zo svätej omše tam už bolo policajné auto. Len tam tak stálo a nič sa nedialo.

"Toto nie je dobré," povedala Simonka.

"Ktovie čo sa stalo, ale vyzerá, že nič sa tam nedeje," reagoval som.

"No veď. Ak by došlo k najhoršiemu, dve hodiny by museli čakať. Tak dlho sa s mŕtvym telom nesmie hýbať."

O necelé dve hodiny k miestu, kde tí dvaja trávili každú noc, skutočne prišlo pohrebné auto. A potom som už len videl nosidlá, na ktorých bolo zabalené mŕtve telo, pripravené na svoju poslednú cestu autom.

"Tak to Vladko napokon nezvládol," povedal som.

"A ja mám výčitky svedomia, že sme mu nepomohli," povedala Simonka.

"Nemáš mať prečo. Čo si chcela iné spraviť."

Celý deň sme na neho mysleli. Večer sme išli do kostola znovu. Zaparkoval som auto, a na moje veľké prekvapenie z auta vidím, ako Vladko sedí na svojom vozíku pri svojej lavičke pred kostolom. Pozriem na mobil a vidím správu od Simonky, ktorá prišla do kostola skôr:

"Nezomrel Vlado, ale Michal."

Prišiel som k Vladkovi. Bol z neho cítiť alkohol, ale najmä neskutočný smútok.

"Miško naozaj zomrel?" nezmyselne som sa spýtal.

V tom sa rozplakal. Ako dieťa. Poznali sa desať rokov, boli vlastne stále spolu. Miško ho vozil tam kam potreboval, hoci sa vedeli aj pekne pohádať.

Zomrel mu najbližší človek. Taký, ktorý sa na mňa napriek ťažkému životu vždy, keď ma stretol, usmial.

2.

Mám kamaráta. Takisto advokáta, myslím, že v advokátskom prostredí veľmi známeho. Mladosť s ním bola pekná. Každý týždeň nedeľný basketbal v Devínskej Novej Vsi a následná kofola v dúbravskom Saratove, po ktorej každý odchádzal domov tým najneskorším autobusom, ktorým sa dalo, bolo niečo, na čo som sa celý týždeň tešil. Väčšinou sme na tej kofole rozoberali buď ten basketbal, NHL, alebo šachový zápas, ktorý sme cez víkend odohrali.

Od kedy sme sa oženili, nevidíme sa moc. Teda vôbec. A vlastne nie sme ani v kontakte.

V jedno tohtoročné decembrové ráno mi však dvakrát volal. Nezavolal som späť hneď, mal som toho veľa. Asi o dve hodiny mi však volal znovu.

"To nie je normálne, čo chce," pomyslel som si.

Zdvihol som.

"Ty aby si zdvihol telefón, to je zázrak človeče," hovorí mi.

"Tak čo ja viem, kvôli akej blbosti mi ty zas voláš, Ivan."

"No to si celý ty, toto si hneď myslíš."

"No a prečo teda voláš?" spýtal som sa s cieľom mať ten rozhovor čím skôr za sebou, aby som mohol pokračovať v práci.

"Miro zomrel, chlape."

Neviem, čo som na to vtedy povedal.

Len viem, že mi to prišlo neuveriteľné. Veď Mirko mal len 45 rokov. Áno, len 45. Na tie baskety a na tú kofolu zvykol chodievať niekedy s nami. Poznali sme sa od malička, na šachové turnaje sme chodievali spolu. Nejedenkrát som s ním na turnaji býval na izbe, a nejedenkrát som bol u nich doma. Mal láskavú rodinu - mama, otec a traja skvelí súrodenci. Vždy bola u nich sranda.

V ten deň sa mi všetky spomienky vrátili. A mne došlo, že ono je to naozaj tak, že aj keď sú ľudia, ktorí sú s nami len počas istej životnej etapy, a potom ich roky nevidíme, tak (ak sa vám raz dostanú do srdca) zo srdca neodídu ani s plynúcim časom. Navždy ich tam máte.

Nikdy som nebol na pohrebe, na ktorom by bolo viac ľudí. Miro mal od Boha talenty, a tie využil najviac ako vedel. Ja som so šachom skončil, ale on sa stal jedným z najlepších šachových trénerov široko ďaleko. Založil klub a so svojimi vlastnými odchovancami postúpil do najvyššej slovenskej súťaže. Viete si to predstaviť? Len s vlastnými odchovancami, a do extraligy. Okrem toho bol zakladateľ šachového tábora, na ktorý chodilo každý rok viac ako 100 detí. Viete si to predstaviť? Každý rok viac ako 100 detí. Bol trieda. A v neposlednom rade bol ešte synom, bratom, strýkom. Ach...

3.

Ten posledný príbeh je pre mňa iný. V tom, že človeka, ktorý tento mesiac takisto zomrel, som nepoznal. Len jedného dňa, už tesne pred Vianocami, sa zrazu náš pán doktor (ako ho voláme), teda môj šéf, objavil v práci v čiernom. Že mu zomrel strýko. Že mal síce už viac ako 80 rokov, ale bol zdravý. Len mu došlo blbo, išiel na pohotovosť, odkiaľ ho však poslali domov. O deň na to poň prišla záchranka. To už ho v nemocnici nechali a v pondelok mu mali robiť testy. No napokon mu ich už robiť nemuseli. V to pondelňajšie ráno ho na posteli našli mŕtveho.

"Keby ho v ten prvýkrát vyšetrili, a robili veci, ktoré majú robiť, poriadne, toto sa stať vôbec nemuselo," povedal pán doktor (môj šéf).

STOP.

Teraz, práve teraz, sú vianočné sviatky. Možno ste veriaci, a možno nie. Možno tej "Podstate" Vianoc – tomu Zázraku, ktorý sa stal - naozaj veríte. A možno nie. My čo veríme, to máme ľahšie. Pretože vieme, že robiť dobro má zmysel. Preto obdivujem ľudí, ktorí dobro, a ešte k tomu aj s úsmevom, ak sa to dá, robia, aj keď neveria. Neraz sa sám seba pýtam, kde na to vlastne hľadajú motiváciu...

Hoci príklad vyplývajúci z troch vyššie uvedených smutných "príbehov" platí pre každého, myslím, že dvojnásobne platí pre nás, advokátov i sudcov. V tom, že:

• máme dávať svojmu okoliu (aj) úsmev a lásku, aj keď to nemusí byť vôbec ľahké (ďakujem, Miško);
• sa máme naplno pre dobro iných snažiť využívať talenty, ktoré sme dostali, a vďaka ktorým je každý z nás výnimočný (ďakujem, Mirko);
• sa máme snažiť robiť našu prácu poriadne (a áno, tam platí aj to, že i spravodlivo...).

Ak sa o to budeme snažiť, pomôžeme Zázraku. Pre niekoho v našom okolí, pre niekoho kto je nám v určitú konkrétnu chvíľu zverený. Pretože, či chceme alebo nie, každý jeden deň ovplyvňujeme nielen svoj život, ale aj životy iných.

A len Boh vie, kto z nás tu - napríklad už zajtra - byť ani nemusí.

Prajem vám požehnané Vianoce 2025.