Poznámky k pripravovanému novému Občianskemu zákonníku - všeobecná časť
Podujali sme sa prečítať si pracovný návrh všeobecnej časti pripravovaného nového Občianskeho zákonníka. Na tomto mieste jednak sumarizujeme pre vás z neho to hlavné, a zároveň jeho autorom predkladáme niekoľko našich poznámok (návrhov).
Na samotný úvod zdôrazníme, že sme si interne zanalyzovali pracovnú verziu všeobecnej časti pripravovaného Občianskeho zákonníka – a teda tej časti, ktorá by mala byť úplným základom – t. j. niečím, s čím bude nevyhnutne spojená aplikácia všetkých ďalších častí (slovami navrhovanej úpravy "kníh") nového Občianskeho zákonníka.
Aj preto sme nasledujúci obsah tohto príspevku rozdelili do troch častí.
Prvé dve časti (A a B) si odporúčame pre základnú informáciu prečítať všetkým praktizujúcim právnikom.
Tretiu časť tohto príspevku (C) dávame do pozornosti jednak tým, ktorí majú záujem o podrobnejšiu informáciu, ako aj samotným autorom pripravovanej úpravy. Vyplývajú z nej totiž i naše návrhy či podnety na prípadné doladenie aktuálne pripraveného znenia (tieto sme v danej časti zvýraznili tučným písmom).
Radi by sme na tomto mieste podotkli, že naša znalosť pripravenej pracovnej verzie v žiadnom prípade nemôže zodpovedať hĺbke poznania tých, ktorí ju pripravovali. Napriek tomu však veríme, že naše ďalej uvedené podnety môžu byť užitočné.
Konkrétne paragrafové znenie pripravenej pracovnej verzie uvádzame v ďalšom texte len zriedkavo – v celom znení je totiž zverejnená TU (Návrh znenia pre Všeobecnú časť Občianskeho zákonníka).
A/ NÁŠ ZÁKLADNÝ POCIT
Pôvodne sme mysleli záujem dať túto (už úvodnú) časť na záver tohto príspevku, po zvážení sme ale nasledujúcich pätoro bodov presunuli už sem:
1/ Ak sa takéto niečo nové prijme, bude to pre právnu prax z hľadiska množstva nových ustanovení neľahké obdobie. Čaká nás v podstate opätovné vysokoškolské štúdium. Zžitie sa s touto hmotnoprávnou rekodifikáciou, aj z hľadiska očakávaní osôb, ktoré budú do právnych vzťahov vstupovať, bude pre právnu prax celkom určite ťažšie, ako tomu bolo pri procesnoprávnej rekodifikácii, ktorá prebehla cca. okolo roku 2015. Asi aj preto sa s touto úpravou oplatí oboznamovať postupne.
2/ Aj preto stále máme kdesi vzadu otázku – je skutočne nevyhnutné, aby bol prijatý komplexne nový Občiansky zákonník? Nie sú z hľadiska právnej istoty a právneho povedomia postačujúce len (hoc možno i rozsiahle) úpravy toho súčasného?
3/ Ak aj má byť prijatý nový Občiansky zákonník, je potrebné vždy pomerne zásadne prekopávať aj ten ktorý právny inštitút? Ak niečo aspoň čiastočne fungovalo doposiaľ, prečo to nevyhnutne nahradzovať i v danej fungujúcej časti niečím iným? (k tomu viď napr. § 180 alebo § 184, ktoré analyzujeme v časti C nižšie).
4/ Nemali by byť ustanovenia, ktorých aplikácia bude zjavne kľúčová pre naše právne prostredie, rozvedené predsa len viac a podrobnejšie? (§ 53, napr.)
5/ Bez ohľadu na ďalej uvedené však celkom určite platí jedno - každý, kto by sa podujal novú úpravu naformulovať či navrhnúť, má náš obdiv. Platí to aj pre tento prípad pracovnej verzie všeobecnej časti. Je za tým naozaj vidieť poriadny kus práce.
B/ ŤAZISKOVÉ SKUTOČNOSTI VYPLÝVAJÚCE Z PRACOVNEJ VERZIE VŠEOBECNEJ ČASTI
V tejto časti uvádzame to, čo nás vo všeobecnej časti zaujalo najviac. Ide o základ, ktorý je snáď dobré poznať už v tejto fáze, kedy sa ešte len očakáva predloženie nového Občianskeho zákonníka do medzirezortného pripomienkového konania.
1/ Nový Občiansky zákonník (NOZ) by sa mal subsidiárne aplikovať na akýkoľvek súkromnoprávny vzťah. (§ 1)
2/ Použitie NOZ by malo byť podmienené absenciou odchylnej úpravy – či už vyplývajúcej z obsahu právneho úkonu, alebo z iných právnych predpisov. (§ 2)
3/ Okrem výnimiek (napr. dočasné stavby) by sa stavby už mali považovať za súčasť pozemku. (§ 27, § 37, § 40)
4/ Právny úkon, ktorého obsah alebo účel sa prieči zákonnému zákazu, by mal byť neplatný len vtedy, ak si to bude vyžadovať zmysel a účel zákona. (§ 53)
5/ Na účinnosť prevodu predmetu prevodu na základe zmluvy sa však bude vyžadovať záväzok k prevodu. (§ 47)
6/ Už aj nielen bezvýhradné prijatie sa bude môcť považovať za prijatie návrhu. A to v prípade, ak bude navrhovaná zmena návrhu len nepatrná. (§ 76)
7/ Aj mlčanie alebo nečinnosť budú môcť za istých okolností znamenať prijatie návrhu. (§ 74)
8/ Zavádzanie pojmu "elektronický prejav vôle". (§ 58)
9/ Vlastnoručný podpis pri písomnej forme bude možné v definovaných prípadoch nahradiť mechanickými prostriedkami alebo v prípade elektronického právneho úkonu spôsobom stanoveným osobitným predpisom. (§ 82, § 84, § 85)
10/ Pokiaľ ide o výklad prejavu vôle, základom navrhovanej úpravy by mali byť zásady prevzaté zo súčasného Obchodného zákonníka. (§ 88 a nasl.)
11/ Zakotvené právo na zrušenie právneho úkonu z dôvodu bezprávnej vyhrážky, ako aj z dôvodu úžery, či lsti, či omylu (za tam uvedených podmienok). (§ 112 až § 115)
12/ Zrušený právny úkon by sa mal považovať (obdobne ako v prípade odstúpenia podľa dnešného Občianskeho zákonníka) za neplatný od počiatku – čas účinku zrušenia bude môcť odlišne určiť súd. (§ 124)
13/ Dĺžka premlčacej doby sa bude môcť zmluvne meniť, s hranicami (limitmi) stanovenými v zákone. (§ 161)
14/ Zaviesť by sa mal pojem "Obvyklý denný čas". (§ 189)
15/ Používajú sa niektoré nové pojmy, ako napríklad "zmysluverne" alebo "zrok".
16/ Pripravená úprava všeobecnej časti na niektorých miestach výslovne preberá závery vyplývajúce z judikatúry (napr. zásadu nemo plus iuris alebo prioritu výkladu o platnosti právneho úkonu). V niečom však volí opačný prístup (napr. neuvedenie možnosti, že i právnická osoba môže byť blízkou osobou).
C/ PODROBNEJŠIE K NIEKTORÝM USTANOVENIAM VŠEOBECNEJ ČASTI
Táto časť má byť podrobnejšou informáciou o pripravenej pracovnej verzii. Tučne sú pritom v ďalšom texte zvýraznené miesta, pri ktorých dávame podnet pre určité zamyslenie nad doplnením či doladením už pripraveného pracovného znenia.
PRVÁ HLAVA - ÚVODNÉ USTANOVENIA
§ 2 - Právny úkon má pred Občianskym zákonníkom prednosť nielen z toho pohľadu, čo je priamo v právnom úkone uvedené, ale aj z pohľadu "zjavného zámeru strán". To znamená, že aj keď nebude z právneho úkonu vyplývať, že určité ustanovenie Občianskeho zákonníka sa nemá aplikovať, stále na to budú otvorené dvere – ak strana príslušného právneho vzťahu (napr. v súdnom spore) preukáže, že neaplikovať určité ustanovenie bolo zjavným zámerom strán (pre vylúčenie pochybností – prípadnou dohodou strán či ich zjavným záverom však nedotknuteľné ostávajú veci ako ochrana verejného poriadku, ochranyhodné záujmy druhej strany a práva tretích osôb). Otázka je, či legislatívcom takto otvorené dvere nebudú pričasto niektorými stranami právneho vzťahu zneužívané (s odôvodnením, že "to bol predsa zjavný zámer strán").
§ 4 - Pripúšťa sa analógia (§ 4 ods. 1), ale so zohľadnením toho, či je prípustná s ohľadom na možnosť argumentu a contrario. Ak ani analógia nie je možná, do popredia sa dáva rozumnosť a spravodlivosť usporiadania – so zohľadnením nielen judikatúry, ale aj ustálenej náuky (odbornej doktríny) – waau, chválime ! 😊
§ 7 – zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Je však povšimnutiahodné, že zneužívajúcim je nie správanie, ktoré je len nepoctivé. Musí byť až zarážajúco nepoctivé.
§ 8 a § 9 – kto sa dovoláva dobromyseľnosti, nesmie podľa § 8 zanedbať náležitú starostlivosť. Tou je podľa § 9 starostlivosť, ktorá je v prípadoch daného druhu vyžadovaná "všeobecne".
DRUHÁ HLAVA – PRÁVNE OSOBY
§ 13 – tam kde bol dodávateľ, tam už bude obchodník. Spotrebiteľ ostáva spotrebiteľom. Na to, aby bol niekto považovaný za obchodníka, bude stačiť, ak bude voči spotrebiteľovi ako obchodník vystupovať.
§ 16 – firmou podnikateľa je názov právnickej osoby. Nám táto definícia nesedí. Každý zákon by mal podľa nás zodpovedať v prvom rade normálnemu zdravému výkladu. Obsah pojmu "firma" v bežnom živote však podľa nás nezodpovedá tomu, že by malo ísť o "názov" právnickej osoby.
§ 21 a § 22 – tieto ustanovenia obsahujú definíciu príbuzenstva a blízkej osoby. Čo zaujalo je, že za blízku osobu je explicitne považovaný životný partner. A po druhé aj to, že analyzovaná úprava (zdá sa) nepreberá závery aktuálnej súdnej praxe – o tom, že blízkou osobou môže byť aj osoba právnická (R 75/2024).
TRETIA HLAVA – PRÁVNE PREDMETY
§ 26 – asi každý advokát sa stretol so spochybňovaním platnosti právneho úkonu z dôvodu, že v ňom nebola jednoznačne určená cena (odplata). Otázka je, aký vplyv bude mať nová úprava (ak by bola prijatá). Tá totiž uvádza, že cena právneho predmetu je cenou obvyklou (samozrejme pripomíname, že s ohľadom na § 2 bude mať vždy prednosť odplata dohodnutá účastníkmi právneho úkonu).
§ 27, § 37 a § 40 – všetky hovoria o pozemkoch. A asi najzásadnejšou informáciou je, že okrem výnimiek (napr. dočasné stavby) sa už stavba bude považovať za súčasť pozemku.
§ 46 – explicitné zakotvenie zásady nemo plus iuris.
§ 47 – na účinnosť prevodu sa vyžaduje záväzok k prevodu. Toto ustanovenie je zvláštne. V odborných kruhoch sa totiž predkladá, že sa pri právnych úkonoch nebudú klásť na strany formalistické požiadavky, resp. že sa zníži vyhlasovanie právnych úkonov za neplatné na minimum. V predmetnom prípade síce nejde o neplatnosť právneho úkonu, ale len o neúčinnosť, ale efekt je rovnaký – k prevodu (ak nebude z právneho úkonu zrejmý záväzok k prevodu) nedôjde. Nemalo by byť pritom postačujúce napríklad to, ak z právneho úkonu bude vyplývať, že určitá osoba má niečo nadobudnúť do vlastníctva? Otázka tiež je, či nie je striktné znenie navrhovaného § 47 prípadne i rozporné s tým, ako k výkladu právnych úkonov pristupujú súdy (viď napr. I. ÚS 242/07).
§ 49 – ak dôjde k nakladaniu v rozpore so zákazom, ktorý bol na základe zákona uložený za účelom ochrany určitých osôb, nie je právny úkon neplatný, len je nakladanie voči daným určitým osobám neúčinné. Toto ustanovenie v nás evokuje dve otázky. Prvá – prečo sa uvádza len zákaz na základe zákona, prečo nie aj na základe súdneho rozhodnutia? Druhá – ak teda napríklad kataster obdrží návrh na vklad takéhoto právneho úkonu (nakladania), má teda vklad povoliť alebo nie? Uvedené ustanovenie by sa z nášho pohľadu asi zišlo doprecizovať.
§ 50 – porušenie zmluvného zákazu nakladania nebude mať vplyv ani na jeho účinnosť (na rozdiel od nakladania v rozpore so zákazom uloženým na základe zákona). Právne následky porušenia (zrejme právo na náhradu škody) však porušením zmluvného zákazu nakladania nebudú dotknuté.
ŠTVRTÁ HLAVA - PRÁVNE ÚKONY
§ 53 – podľa prvej vety prvého odseku "Právny úkon, ktorého obsah alebo účel sa prieči zákonnému zákazu, je neplatný, len ak si to vyžaduje zmysel a účel zákona." Uvedené zodpovedá zdôrazňovanej zásade, že záver o neplatnosti právneho úkonu by mal byť po aplikácii nového Občianskeho zákonníka naozaj minimalizovaný. Keby sme však chceli veľmi rýpať, pýtali by sme sa, z akého dôvodu sú v citovanej prvej vete aj slová "ktorého obsah alebo účel sa prieči zákonnému zákazu". Nestačilo by len, že "Právny úkon je neplatný, len ak si to vyžaduje zmysel a účel zákona." ?
Otázky: 1/ Čo však napríklad v prípade úkonov, ktoré nebudú z hľadiska svojich podstatných náležitostí dostatočne určité. Budú či nebudú neplatné? 2/ Vyžaduje sa, aby bol obsah právneho úkonu, ktorý sa zapisuje do verejného registra, zrejmý pre každého, alebo stačí keď je zrejmý samotným stranám?
Ustanovenie prvej vety § 53 ods. 1 by mohlo byť jedno z kľúčových. A preto by mohlo byť hádam aspoň o kúsok konkrétnejšie a podrobnejšie.
§ 58 – elektronický prejav vôle. Pôjde o taký, ktorý je podpísaný zdokonaleným elektronickým podpisom, alebo i nemusí byť, ak bol odoslaný z elektronickej adresy používanej určitou osobou už v predchádzajúcom styku s adresátom alebo ktorá bola adresátovi alebo verejne oznámená.
§ 63 – zavádza domnienku dňa dôjdenia došlého prejavu vôle – napríklad by ňou mal byť tretí deň po odoslaní, ak ide o odoslanie prostredníctvom prevádzkovateľa poštových služieb (a súčasne nejde o cezhraničné odosielanie), alebo nasledujúci pracovný deň, ak ide o odoslanie prostredníctvom elektronických komunikačných sietí (hmmm - a čo ak e-mail nebude fungovať, alebo bude napríklad tak veľký, že neprejde, t. j. ak sa adresát o odoslanom e-maily vôbec nedozvie? – to sa deje dosť často...).
§ 74 – aj mlčanie alebo nečinnosť už môžu znamenať prijatie návrhu – a to ak to bolo dohodnuté alebo ak je zjavné, že adresát chcel mlčaním alebo nečinnosťou návrh prijať (otázka – kedy to napríklad v prípade mlčania či nečinnosti bude zjavné?).
§ 76 – už aj nielen bezvýhradné prijatie sa môže považovať za prijatie návrhu. A to v prípade, ak je navrhovaná zmena návrhu len nepatrná. Otázka je, do akej miery je pojem "nepatrný" dostatočne určitý.
§ 82, § 84, § 85 – okrem stanovených prípadov bude neplatný právny úkon v prípade, ak nebola dodržaná jeho predpísaná forma. A zaviesť by sa mal pojem textová forma právneho úkonu. Písomná forma bude splnená, ak budú splnené náležitosti textovej formy a úkon bude konajúcou osobou vlastnoručne podpísaný. Tento podpis bude možné v definovaných prípadoch nahradiť mechanickými prostriedkami, alebo spôsobom stanoveným osobitným predpisom v prípade elektronického právneho úkonu.
§ 88 a nasl. – pokiaľ ide o výklad prejavu vôle, spomenieme len, že sa nám javí, že základom navrhovanej úpravy sú zásady prevzaté zo súčasného Obchodného zákonníka.
§ 90 - explicitne stanovuje prioritu výkladu o platnosti právneho úkonu.
§ 91 - výklad v prospech spotrebiteľa.
§ 94 a nasl. – ostáva možnosť dojednania podmienok právneho úkonu (odkladacie, rozväzovacie). Konkrétna úprava je podrobnejšia. A ešte možno uviesť, že v navrhovanom ustanovení § 100 nám za slovom "jej" čosi (zrejme podmet) chýba.
§ 104 – povinne zverejňovaná zmluva bude musieť byť zverejnená v lehote kratšej ako tri mesiace od jej uzatvorenia alebo schválenia príslušným orgánom, inak sa na zverejnenie neprihliada.
§ 112 až § 115 – právo na zrušenie právneho úkonu z dôvodu bezprávnej vyhrážky ako aj z dôvodu úžery či lsti, či omylu (za tam uvedených podmienok).
§ 118 – aj naďalej bude platiť možnosť len čiastočnej neplatnosti právneho úkonu.
§ 120 – budeme úprimní a otvorení – tomuto ustanoveniu s názvom "Potvrdenie neplatného právneho úkonu" nerozumieme. Citujeme:
Ods. 1: "Ak dôvod neplatnosti právneho úkonu odpadol, tak ho strana môže potvrdiť; v takomto prípade sa úkon považuje za uskutočnený v deň potvrdenia."
Ods. 2: "Ak strany potvrdili neplatnú zmluvu, tak si navzájom vydajú všetko, čo by druhá strana nadobudla odo dňa jej uzavretia. Ustanovenia § XX (o vydávaní bezdôvodného obohatenia) platia v takomto prípade zmysluverne."
Pokiaľ ide o odsek 1, javí sa nám (z pokračovania za bodkočiarkou), že to, čo môže strana potvrdiť, je právny úkon.
Mätúci je však pre nás druhý odsek. Čo znamená, že strany potvrdia neplatnú zmluvu? Z celkového zmyslu (ako aj z odseku 1 časť za bodkočiarkou) sa nám zdá, že práveže ide o situáciu, kedy strany majú potvrdiť, že zmluva je platná. V takom prípade sa nám zdá ale výraz "potvrdenie neplatného právneho úkonu" resp. "potvrdenie neplatnej zmluvy" ako zmätočný a nesprávny (keďže by v skutočnosti išlo o potvrdenie platnosti právneho úkonu). Istote veľa nepridáva ani odkaz na ustanovenia o vydávaní bezdôvodného obohatenia (veď tie sa práveže obvykle aplikujú v prípade neplatnosti právnych úkonov). Ak by pritom odsek 2 mal znamenať, že má ísť o potvrdenie neplatnosti právneho úkonu, nie je zrejmé prečo by bolo v prvej vete odseku 2 použité slovo "by", ani prečo sa hovorí v prípade neplatnosti zmluvy o jej "uzavretí".
Podľa nás by sa § 120 mal vyprecizovať.
§ 121 až § 125 - upravujú zrušiteľnosť právneho úkonu. § 122 uvádza, že právny úkon možno zrušiť prejavom vôle určeným dotknutej osobe. Čo stojí osobitne za zmienku je, že tak ako v prípade dnešného odstúpenia, aj v prípade zrušeného právneho úkonu by malo ísť o neplatnosť od počiatku. Podľa § 124 môže súd čas účinku zrušenia "na návrh určiť aj inak, ak by následky zrušenia úkonu s účinkom od počiatku nebolo dobre možné odstrániť." Je podľa nás otázne, či je takéto znenie § 124 optimálne. Pri dĺžke súdnych konaní je totiž podľa nás sporné, či je náležité, aby boli následky toho, čo sa stalo v medziobdobí medzi uzatvorením právneho úkonu a jeho zrušením, závislé od právoplatne ukončeného súdneho konania. Nehovoriac o možnosti dohody strán a pod.
§ 134 ods. 1 – plnomocenstvo sa nemusí zo strany splnomocniteľa udeliť len splnomocnencovi, ale aj osobe, s ktorou má splnomocnenec konať.
§ 149 ods. 1 – dané ustanovenie znie: "Plnomocenstvo zanikne smrťou splnomocniteľa, ak zo splnomocnenia nevyplýva inak pre prípady odôvodnené obsahom právneho vzťahu, v rámci ktorého bolo plnomocenstvo udelené; smrťou splnomocniteľa však vždy zanikne všeobecné plnomocenstvo ako aj plnomocenstvo na nakladanie s predmetmi odkazov." Nie je zrejmé, o čo v prípade nakladania s predmetmi odkazov vlastne ide.
PIATA HLAVA - VÝZNAM ČASU A JEHO POČÍTANIE
Oceňujeme § 159 ods. 2, podľa ktorého "Pri posudzovaní, či námietkou premlčania povinná osoba zneužíva svoje právo odoprieť plniť, sa zohľadní najmä dĺžka premlčacej lehoty, čas medzi premlčaním nároku a jeho uplatnením, správanie strán pred premlčaním ako aj okolnosti, pre ktoré sa nárok včas neuplatnil, vrátane vplyvu správania sa povinnej osoby."
Podľa § 161 by sa dĺžka premlčacej doby mala môcť zmluvne meniť, s hranicami stanovenými v zákone.
Ustanovenie § 178 upravuje možnosť neprihliadania na prepadnutie lehoty (preklúziu), a to "ak nastalo v dôsledku zneužívajúceho správania druhej strany".
Pozoruhodný by mohol byť inštitút zmlčania práv. Ak si § 179 vykladáme správne, tento inštitút upravuje možnosť určitý nárok nepriznať, aj keď ešte nie je premlčaný. Oplatí sa citovať konkrétne: "Pri posudzovaní, či oprávnená osoba zneužila svoje právo tým, že ho voči povinnej osobe vykonala po neprimerane dlhej dobe, hoci sa skoršie vykonanie dalo od nej očakávať, sa zohľadní, najmä či tým vyvolala v druhej strane dôvodnú dôveru v dovtedajší stav a či povinná osoba tejto dôvere prispôsobila svoje záležitosti tak, že vykonanie práva by jej spôsobilo neprimerané ťažkosti."
Že nám aj súčasná právna úprava bude predsa len chýbať (a že nie všetko je potrebné "zgruntu" meniť), sme pocítili, napríklad, keď sme si prečítali § 180. Ten je totiž podľa nás naformulovaný zbytočne zložito. Citujeme:
"(1) Doba, pre ktorej začiatok je rozhodná skutočnosť alebo okamih v priebehu dňa, sa počíta od nasledujúceho dňa. (2) Doba, pre ktorej začiatok je rozhodný začiatok dňa, sa počíta od tohto dňa. To platí aj pre určenie veku človeka."
To isté sa nám javí pri § 184, podľa ktorého "Ak je doba určená na jeden alebo viac mesiacov alebo rokov a ďalšiu jednotku alebo jej časť, tak sa menšia jednotka alebo jej časť počíta po väčšej alebo jej časti."
A napokon, do pozornosti je v porovnaní s aktuálnou súdnou úpravou možné dať aj § 189 s názvom "Obvyklý denný čas": "Čo sa má vykonať, treba vykonať v obvyklom dennom čase, ibaže by niečo iné vyplývalo zo zvyklostí, zavedenej praxe strán alebo osobitných okolností prípadu."