Ľudskosť versus profesionalita

Dvakrát v živote sa mi stalo, že bola ukončená moja dlhoročná spolupráca s inou advokátskou kanceláriou. A hoci som si po prvom prípade povedal, že tak ako prvýkrát to už riešiť nebudem, vyriešil som to druhýkrát rovnako. Profesionálne. Ibaže... 

Keď niekoho zastupujete substitučne, pomaly ale iste sa črtá súboj dvoch zložiek, ktorými ako správny advokát máte disponovať.

Tou prvou zložkou je profesionalita. Ako substitút máte uzatvorenú mandátnu zmluvu s advokátskou kanceláriou, s ktorou spolupracujete. Tá advokátska kancelária vás poverí riešením prípadu svojho klienta. Jej klienta, nie vášho. A vy s tým klientom začnete spolupracovať. Všetky úkony robíte cez substitučné poverenie. Klient si na vás zvykne, vy na neho, a následne, časom, vás už začne oslovovať aj "napriamo". Častokrát mu už tak nezáleží, kto je ako jeho právny zástupca pri jeho mene uvedený – pokiaľ dostáva výstupy, s ktorými je stotožnený. Všetky zložky sú spokojné.

Advokátska kancelária preto, lebo klient platí a je komfortný s odvedenou prácou vykonanou pod jej hlavičkou.

Klient preto, lebo dostáva kvalitné právne služby.

A aj vy ako substitučný zástupca, lebo keď je spokojný klient, je spokojná aj advokátska kancelária, s ktorou spolupracujete a ktorá vás platí.

Ale potom sa stane, že vám, ako substitučnému zástupcovi, raz, na vaše meniny, zabliká mobil. Ten klient (nie váš, ale ich) vám popraje všetko pekné k meninám. Váš vzťah s ním je síce stále profesionálny, ale či chceme alebo nie, stále sme len ľudia. On k vám cíti dôveru (a vy cítite, že to tak je), a vy mu zas vždy radi pomôžete. Ale už nielen preto, že ste profesionál, ale aj preto, že ste sa s ním zblížili a je vám sympatický. O to viac, keď ste presvedčený, že robíte správnu vec a pomáhate zároveň aj tomu, aby na svete bolo o kúsok viac (nazvime to) základnej spravodlivosti.

A takto to trvá niekoľko rokov.

Lenže potom, jedného dňa, vaša spolupráca s advokátskou kanceláriou končí. Tá, vedomá si toho, že s vami spolupracovať už nebude, už nechce, aby ste jej klienta kontaktovali. Klientovi vysvetlí niečo o akýchsi personálnych zmenách a dosadí na vaše miesto čo najskôr niekoho iného. A karavána ide ďalej.

To vaša cesta ide úplne iným smerom – a ak sa chcete vyhnúť problémom a byť "ozajstný profesionál" (nehovoriac o tom, ak ste mali aj určitú konkurenčnú doložku v mandátnej zmluve s advokátskou kanceláriou, s ktorou ste ešte nedávno spolupracovali), aj s absolútne odlišným okruhom ľudí. Klient (ich, nie váš...), ktorý (už i priamo k vám) mal dôveru, je minulosťou. O to viac, keď zrazu nemáte prístup ani k e-mailovému kontu, z ktorého ste s ním komunikovali, ani k telefónnemu číslu, z ktorého ste ho kontaktovali. A tak to necháte tak. Už sa mu neozvete – ani s neformálnym (no priateľským) "ďakujem vám za dlhoročnú a korektnú spoluprácu". Ste čistý profesionál. A stavovské predpisy sú bez akýchkoľvek pochybností dodržané.

Chat GPT na otázku "môžem ako substitučný zástupca pri ukončení spolupráce so spolupracujúcou advokátskou kanceláriou poďakovať klientovi?" odpovedá toto:

"Áno, môžete klientovi poďakovať, avšak musíte striktne dodržať stavovské predpisy a zmluvné záväzky voči advokátskej kancelárii, s ktorou končíte spoluprácu. Klient je primárne klientom danej kancelárie, nie vaším osobným."

V tom prvom zo spomenutých dvoch prípadov som si povedal, že to naozaj nechám tak. Že budem veľký profesionál. A tak som nič nenapísal. Žiadne poďakovanie. Ani nezavolal. Veď takto (by) si to priala aj spolupracujúca kancelária. Ale vo vnútri som s tým spokojný nebol. Je to naozaj takto správne?

Pretože tou druhou zložkou je ľudskosť. Ak ste s niekým v kontakte viacero rokov, ak ten klient (ich, nie váš...) vie, že sa na váš môže obrátiť, má (už aj) k vám dôveru a spolieha sa (už aj) na vás, a vy ste rád, že mu môžete pomáhať, profesionalita neostáva osamote. Nič nie je len biele a čierne.

Nuž som si v tom druhom zo spomenutých dvoch prípadov povedal, že to jednoduché "ďakujem" povedať tentokrát skúsim. Už zo svojho vlastného telefónneho čísla (lebo to služobné som už nemal). Ten rozhovor však nebol ľahký. A hoci to ten klient (ich, nie váš...) napokon zobral na vedomie, povedal som si, že je nebezpečné to opakovať aj pri ďalších.

S jedinou výnimkou, uvedenou v predchádzajúcom odseku, som to teda napokon spravil opäť. Odišiel od rozrobenej práce, bez toho, aby som ľuďom, ktorí (už aj mne) dôverovali, povedal aspoň jednoduché "ďakujem za spoluprácu", či "verím, že ten boj nakoniec vyhráte".

No otázka, či je to naozaj takto správne, ostala.

A tak – a tak to skúsim aspoň tu (hoci to nik z tých, ktorým to patrí, čítať asi nikdy nebude):

"Ďakujem vám... Za korektný prístup a aj za dôveru. Bolo mi potešením pomáhať vám."