Len dobré súdne rozhodnutie stačiť nemusí

V súdnom procese nie je dôležitý len rozsudok, či to, ako je odôvodnený. Dôležité je aj to, ako k nemu sudca, či senát, príde. A tiež to, ako proces, ktorý je rozsudkom zavŕšený, zvonku vyzerá.

Poznáte meno Santiago Calatrava? Narodil sa v roku 1951 a vyrastal v španielskej Valencii. Od detstva mal rád kreslenie. Lenže – fascinoval ho pohyb. A rozmýšľal, ako by ten pohyb mohol zachytiť na papier.

Preto sa začal učiť rôzne odnože matematiky, ako napríklad deskriptívnu geometriu. V roku 1969 sa najprv prihlásil na umeleckú školu. Potom ale v papiernictve zbadal dizajnový zošit, či brožúru, jedného významného francúzskeho architekta švajčiarskeho pôvodu. Volal sa Le Corbusier, vlastným menom Charles-Édouard Jeanneret-Gris. Calatrava mal pocit, že Corbusierove budovy akoby tancovali.

A tak prešiel na architektúru (tiež vo Valencii). Danú školu dokončil v roku 1973. Ale stále mu to nestačilo. Vedel už o stavbách dosť, ale stále mal pocit, že nevie, ako držia pohromade, že nevie, ako sú naozaj postavené.

Preto usúdil, že sa musí naučiť niečo o stavebníctve. Prihlásil sa teda na Švajčiarsky federálny technologický inštitút v Zürichu. Ako predmet svojej dizertačnej práce si zvolil možnosť skladania konštrukcií. Dokončil ju v roku 1981, ako tridsaťročný. A potom?

Potom to všetko naozaj začalo nosiť ovocie. Veď – navrhol napríklad zdvíhací most v Buenos Aires, či dizajn a konštrukciu prístavby Art Museum v Milwaukee.

Vyššie uvedené fázy života Santiaga Calatravu sú opísané v knihe Majstrovstvo od Roberta Greena. Ja čítam jej český preklad, ktorý vyšiel v roku 2023 vo vydavateľstve Audiolibrix.

V priamej súvislosti s rekapituláciou Calatravovho života je v nej následne uvedené toto:

"My ľudia žijeme v dvoch svetoch. Prvý je vonkajší svet javov – všetkých tých podôb vecí, ktoré pútajú náš zrak. Ale skrytý nášmu pohľadu je ďalší svet – ako tieto veci v skutočnosti fungujú, ich anatómia alebo zloženie, súčiastky fungujúce dohromady a tvoriace celok. Tento druhý svet nie je na prvý pohľad tak fascinujúci. Je ťažšie pochopiteľný. Nie je viditeľný pre náš zrak, ale iba pre myseľ, ktorá zachytáva záblesky reality. Ale to "ako" u vecí je rovnako kúzelné, akonáhle mu porozumieme – obsahuje tajomstvo života, toho, ako sa všetko pohybuje a mení."

A o pár odsekov ďalej: "Musíme sa prinútiť čo najpodrobnejšie študovať technológie, ktoré používame, fungovanie skupiny, v ktorej pracujeme, ekonomiku našej oblasti, zdroj jej životnej sily. Musíme si neustále klásť otázky – ako veci fungujú, ako sa robia rozhodnutia, ako fungujú interakcie v skupine? Takéto rozširovanie našich vedomostí nám poskytne hlbší cit pre realitu a väčšiu silu ju meniť."

Santiago Calatrava mal v konečnom dôsledku úspech preto, lebo šiel do hĺbky. Lebo mu nestačilo to, ako stavby vyzerajú. Lebo chcel vedieť aj to, ako vznikajú, či ako sa môžu dynamicky prejavovať.

Lebo chcel vedieť, aké tie stavby NAOZAJ sú.

Čo to má s právom? To, že ani v procese súdneho konania by nemalo stačiť to, ako vyzerá to, čím proces končí – teda ako vyzerá rozsudok súdu. Dôležité by malo byť tiež to, ako k nemu sudca, či senát, príde. Ale nielen to. Malo by sa dbať aj na to, ako sa ten proces, ktorý je rozsudkom zavŕšený, jednak javí zvonku, a zároveň aký je naozaj.

Na tomto mieste vám ponúknem jeden príklad.

Nedávno som sa zúčastnil pojednávania na odvolacom súde (v tejto chvíli je irelevantné, o ktorý súd presne išlo). Trvalo zhruba hodinu a pol. V jeho druhej časti som predniesol vopred pripravenú právnu argumentáciu. Príslušný senát po nej pojednávanie odročil na iný termín a pojednávanie ukončil.

A potom sa stalo niečo, čo ma prekvapilo.

Traja členovia senátu sa okamžite na to začali baliť, hovoriť si, čo musia hneď v daný moment vybaviť (vždy niečo iné) – každý z nich evidentne so snahou čo najskôr opustiť pojednávaciu miestnosť. Pokiaľ sa dobre pamätám, neviem či ma pri odchode z nej náhodou aj nepredbehli.

A ja som sa sám seba pýtal – je to tak správne? Nemalo by to byť tak, že daní traja sudcovia po tom, čo sporové strany opustia pojednávaciu miestnosť, priebeh pojednávania medzi sebou interne aspoň stručne zhodnotia a vymenia si, hoc len v skratke, už za zavretými dverami pojednávacej miestnosti svoje názory na to, čo sa počas pojednávania udialo? Do kelu - vrátia sa k tomu pojednávaniu niekedy vôbec?

Doma som sa s týmto svojím uvažovaním zveril manželke. Uzemnila ma: "Prosím ťa, to čo je za kravinu. Veď sa o tom mohli porozprávať niekedy potom."

Mohli (a predpokladám, že to aj spravili), ale mne to aj tak nedalo. Lebo, keď som študoval právo, ani by mi nenapadlo, že je to inak, ako tak, že hneď po odchode strán sporu sa sudcovia o tom, čo práve počuli, zhovárajú.

A tak mám akosi stále v sebe otázku, či by sa nám nezišiel tu na Slovensku a v právnom prostredí niekto taký, ako Santiago Calatrava. Niekto taký, kto by išiel pod povrch, do naozajstnej (dynamickej), a nie iba ideálnej (statickej), súdnej reality.

Niekto, kto by napríklad tým trom sudcom v tom odvolacom senáte povedal: "Pozor. Nie je dôležité len to, aké to je. Dôležité je aj to, ako sa to zvonku javí..."