Kasačná záväznosť - pre sudcov súdov nižších inštancií

Nie je čo závidieť sudcovi, ktorého povinnosťou je podpísať sa pod rozhodnutie vydané v intenciách právneho názoru súdu nadriadeného, aj keď je presvedčený o tom, že také rozhodnutie nebude spravodlivé. Ak ide o sudcu, ktorému osudy strán sporu nie sú ľahostajné, určite to nie je jednoduché. 

Čo môže teda robiť? Nielen z právneho predpisu, ale aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu SR (sp. zn. 33D 17/2021, osobitne uverejnené v zbierke daného súdu pod označením 47/2023) vyplýva, že ak sa bez judikatúrou uznávaných dôvodov odváži rozhodnúť odlišne s právnym názorom nadriadeného súdu, riskuje disciplinárne previnenie – zo zákonných ustanovení viď napr. § 116 zákona č. 385/2000 Z. z., nehovoriac o prípadnej trestnoprávnej zodpovednosti podľa § 326a zákona č. 300/2005 Z. z.

Hoci v našom príspevku v Justičnej revue, ktorý vyšiel v minulom roku (v čísle 6-7/2024), sme ponúkli iný pohľad na kasačnú záväznosť súdneho rozhodnutia (t. j. taký, podľa ktorého by sa sudca súdu nižšej inštancie mal mať možnosť odchýliť od právneho názoru súdu vyššej inštancie aj v prípade, ak je daný názor bez relevantného odôvodnenia v extrémnom nesúlade s platným právom, ustálenou judikatúrou či základnou spravodlivosťou), a zároveň sme v tom istom čísle toho istého časopisu podrobili už spomenuté rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 33D 17/2021 pomerne kritickému pohľadu, dá sa predstaviť si a pochopiť, že rozhodnúť inak ako káže nadriadený súd nie je vôbec jednoduché.

Preto bude možno užitočné prezentovať ešte jednu možnosť. Určitú ako tak kompromisnú cestu. Takú, ktorá porazenej strane v konkrétny moment vyhlásenia rozsudku súdu nižšej inštancie síce veľmi nepomôže, môže sa však pre ňu ukázať užitočnou aspoň v budúcnosti.

Máme na mysli situáciu, keď sudca síce – z hľadiska výrokovej časti - rozhodne v intenciách právneho názoru nadriadeného súdu, ale v odôvodnení explicitne (a samozrejme slušne) zdôrazní dôvody, pre ktoré podľa jeho názoru právny názor nadriadeného súdu nie je správny. S tým, že rozhoduje tak ako rozhoduje výlučne z dôvodu, že je v zmysle právnych predpisov viazaný právnym názorom inštančne nadriadeného súdu.

Inšpiratívnou v tomto ohľade pre nás bola situácia, ktorá vyústila do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (NS SR) sp. zn. 4 Cdo 120/2019, vydaného dňa 27.08.2019. Spornú otázku započítania vydržacej doby právnych predchodcov žalovanej strany súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom vyriešil tak, že uviedol, že "[...] napriek tomu, že podľa jeho názoru u žalovanej boli splnené všetky podmienky vydržania predmetnej nehnuteľnosti, bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom rozhodnutí [...]". Odvolací súd bol pri svojom následnom rozhodovaní (zrejme) spokojný. Skonštatoval, že "[...] súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a napriek tomu, že prezentoval iný názor na započítanie vydržacej doby právnych predchodcov žalovanej, rozhodol vecne správne." Žalovaná strana podala voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie – a bola úspešná. A hoci to z citovaného rozhodnutia NS SR priamo nevyplýva, sme presvedčení, že pomôcť mohol práve i postoj spomenutého súdu prvej inštancie.

Je celkom pochopiteľné, že sudca súdu prvej inštancie by mohol namietať, že aj pri nami spomenutej alternatíve tak či tak podrýva autoritu nadriadeného súdu. Veď v zmysle prvej vety § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. platí, že "V občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov."

Lenže podľa § 30 ods. 4 toho istého zákona platí tiež to, že sudca je povinný vykonávať svoje povinnosti (a teda aj rozhodovať) svedomito. A napokon, aj samotný Najvyšší správny súd SR predsa uviedol v už vyššie spomenutom rozhodnutí sp. zn. 33D 17/2021 aj toto:

"Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť pre súd rešpektovať rozhodnutie ústavného súdu v tej istej veci neznamená aj povinnosť s ním bezvýhradne súhlasiť. Súd môže svoj prípadný nesúhlas vyjadriť aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Je však, i napriek svojmu nesúhlasu, povinný právny názor vyjadrený v rozhodnutí ústavného súdu aplikovať na rozhodovanú vec a v súlade s ním rozhodnúť."

Sme presvedčení o tom, že v už spomenutej kritickej situácii (t. j. ak je názor súdu vyššej inštancie bez relevantného odôvodnenia v extrémnom nesúlade s platným právom, ustálenou judikatúrou či základnou spravodlivosťou, ktorá vo veci je) by sudca súdu nižšej inštancii nemal byť pranierovaný za to, ak rozhodne podľa svojho vlastného názoru (odkazujeme v podrobnostiach na dva naše už spomenuté príspevky v časopise Justičná revue č. 6-7/2024). Aj advokáti však rozumejú tomu (alebo sa minimálne o to aspoň snažia), že aj takýto sudca má určené mantinely, za ktoré preň nie je jednoduché ísť.

A práve preto sme týmto zamyslením chceli ponúknuť možnosť, ktorá – hoc až vo vzdialenejšej budúcnosti – môže napokon k spravodlivému rozuzleniu veci takisto predsa len dopomôcť.