Absolútna neplatnosť - kde začína a kde končí ex offo prieskum súdu?

Rozhodnutiu NS SR sp. zn. 5 Obdo 35/2023, publikovanému pod označením R 51/2024, sme sa už na našom webe venovali (TU). V časopise PRECEDENT 2 sme sa však k nemu vrátili - v kontexte zaujímavého zamyslenia, ktoré vyšlo v časopise Súkromné právo č. 1/2025. Náš text uvádzame aj na tomto mieste.

Na Slovensku nevychádza až tak veľa odborných príspevkov, aby sme neboli vďační za autorov, ktorí opakovane idú s kožou na trh a verejne vyjadrujú svoje právne názory, či už k určitej odbornej otázke, alebo ku konkrétnej rozhodovacej činnosti súdov. Jedným z týchto autorov je Milan Hlušák. Špeciálne jeho glosy uverejňované v časopise Súkromné právo sú veľmi podnetné, pretože otvárajú nové náhľady, ktoré častokrát čitateľa pri prvotnom a letmom oboznamovaní sa s judikatúrou súdov nenapadnú. Užitočnejšie sú o to viac, že komentované rozhodnutia sú často práve tie, ktoré sú aj osobitne publikované. Teda také, ktoré sa (práve z dôvodu svojej publikácie) bez ďalšieho zaraďujú medzi ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít.

Jednou z takýchto podnetných glos bol aj komentár M. Hlušáka k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj "NS SR" alebo "Najvyšší súd") sp. zn. 5 Obdo 35/2023, zo dňa 30.07.2024, osobitne publikovaného pod označením R 51/2024. Príslušný odborný príspevok vyšiel v časopise Súkromné právo č. 1/2025.

Relevantná časť osobitne publikovanej právnej vety spomenutého rozhodnutia, ktorú M. Hlušák podrobil skúmaniu, znela nasledovne: "Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada len cez vedomosť o skutočnosti jemu známej z vykonaného dokazovania. Súd nehľadá absolútnu neplatnosť nad rámec tvrdení strán."

Pre presnosť je vhodné citovať aj priamo z odôvodnenia rozhodnutia NS SR (z ods. 36.), v ktorom bolo uvedené okrem iného nasledovné: "[...] na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada vždy len cez vedomosť o skutočnosti jemu známej z vykonaného dokazovania, nehľadá absolútnu neplatnosť nad rámec tvrdení strán, nie je jeho úlohou vlastnými úvahami nahradiť vôľu strán, pokiaľ určité skutočnosti sami nerozporujú, prirodzene, pokiaľ nejde napr. o očividný postup zodpovedajúci obchádzaniu zákona alebo neplatnosť, ktorá je zjavná prima facie."

Úvodom nášho zamyslenia je vhodné uviesť, že podľa nášho názoru mal Najvyšší súd do osobitne zverejnenej právnej vety prevziať aj nami vyššie podčiarknutú časť z odôvodnenia svojho rozhodnutia. Tá by totiž predsa len dostala príslušnú právnu vetu do mierne iného (odôvodneniu väčšmi zodpovedajúceho) kontextu.

Vychádzajúc teda aj z odôvodnenia rozhodnutia, Najvyšší súd vlastne povedal to, že ak majú súdy prihliadnuť na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, musí byť (po prvé) táto stranou sporu zrejmá z vykonaného dokazovania, a (po druhé) musí byť stranou sporu aj tvrdená. V opačnom prípade by súd mal prihliadať len na tie okolnosti majúce za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktoré sú zjavné resp. očividné.

M. Hlušák vo svojom komentári uvedený záver NS SR analyzuje a napokon pristupuje k nasledovnému záveru (citujeme z nášho pohľadu jeho podstatu): "[...] pre aplikáciu dôvodu absolútnej neplatnosti nie je dôležité, či ho strana tvrdila, ale či vyšiel v konaní najavo. [...] Rozdeľovanie dôvodov absolútnej neplatnosti na tie, ktoré sú očividné, a tie, ktoré očividné nie sú, preto nepovažujeme za správne. Ak niečo v konaní vyšlo najavo, súd na to musí prihliadať aj bez zodpovedajúceho tvrdenia strán."

M. Hlušák ako aj Najvyšší súd sa teda zhodujú v závere, že nemožno očakávať od súdu, že bude sám (bez návrhov strán) vykonávať dôkazy za účelom zisťovania, či je právny úkon platný alebo nie. Na strane druhej ich postoj je rozdielny v tom, že kým M. Hlušák uvádza, že súd by mal na absolútnu neplatnosť prihliadať vždy, ak táto vyplýva z vykonaného dokazovania alebo zo všetkého, čo v konaní vyšlo najavo, Najvyšší súd hovorí, že okrem očividných dôvodov môže na absolútnu neplatnosť prihliadať len vtedy, ak ju strana sporu tvrdí.

Vytvorená polemika je veľmi zaujímavá. Súhlasíme s M. Hlušákom, že rozdeľovanie dôvodov na očividné viac (kedy súd má konať ex offo) a na očividné menej (kedy už súd nemá konať ex offo) vyznieva zvláštne, a to už len preto, že nemusí byť zrejmé, kedy sa už o očividný dôvod má jednať a kedy nie. Takéto rozdelenie teda nečiní postup súdu dostatočne predvídateľným a preto môže byť problematické (t. zn. veľmi subjektívne) aj jeho posúdenie v prípadnom odvolacom konaní. Možno len dodať, že ak by súdy naozaj prihliadali na absolútnu neplatnosť ex offo vždy, ak táto zo súdneho spisu vyplýva, a to aj bez zodpovedajúceho tvrdenia strán, mali by si dať pozor na prípadnú prekvapivosť svojho rozhodnutia.

Zdanlivo by na tomto mieste naše zamyslenie mohlo skončiť. Napriek doposiaľ uvedenému sa však predsa len skúsme pozrieť na celú problematiku aj z pohľadu osoby imaginárneho sudcu, a to v kontexte zásad či princípov, ktoré sú špeciálne po prijatí Civilného sporového poriadku čoraz viac aplikované.

Tým prvým je princíp formálnej pravdy, ktorý práve od účinnosti spomenutého procesného predpisu nahradil predtým prevažujúci princíp materiálnej pravdy, vyplývajúci z Občianskeho súdneho poriadku. Inými slovami – náš imaginárny sudca, ktorý bude na rozdiel od strán sporu onen dôvod absolútnej neplatnosti vidieť, sa môže sám seba spýtať: "Ak tento dôvod absolútnej neplatnosti netvrdia strany sporu a dokonca ani ich právni zástupcovia, prečo ho mám predkladať ja sám? Je správne, ak takto budem vstupovať do ich právneho vzťahu, t. j. ovplyvňovať ho spôsobom, s ktorým sami nepočítajú?" Táto otázka resp. takýto postoj sudcu by podľa nášho názoru nebol na prvý pohľad nelegitímny, t. j. vyžadoval by si osobitné zamyslenie. Napadá nás aj paralela s rozhodcami futbalových či hokejových zápolení. Práve za tých najlepších sú totiž považovaní tí, ktorých počas zápasov vidieť čo najmenej.

Tým druhým princípom, ktorý nášho imaginárneho sudcu môže napadnúť, je priorita výkladu o platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou. Máme pocit, že tento princíp totiž v aktuálnej dobe vytŕča doslova z každej strany (v konečnom dôsledku, spomína ho aj analyzované rozhodnutie NS SR v ods. 38.). Ba dokonca, má byť jedným zo základných kameňov rekodifikácie súkromného práva.[1] Nazrime preto aj v tomto kontexte opäť do vnútra nami spomenutého sudcu: "Prečo by som mal ja za týchto okolností, pri judikatúre najvyšších súdnych autorít preferujúcej platnosť právneho úkonu, vychádzať pred strany s neplatnosťou právneho úkonu, a tým - pre nich nečakane – zrazu miešať kartami? Je to naozaj v tomto prípade nevyhnutné? Ide naozaj o taký rozpor s právnou úpravou, ktorý si to vyžaduje? Inými slovami, ide naozaj o rozpor takého charakteru, že do toho musím vstupovať?"

Tak moment... Nepýta sa náhodou náš imaginárny sudca sám seba práve tie otázky, ktoré sú prakticky v úplnej zhode s názorom, prezentovaným v nami analyzovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu?

[1] Pozri z rozhovoru s M. Števčekom, predsedom Komisie pre kodifikáciu súkromného práva, ktorý bol uverejnený v časopise Bulletin slovenskej advokácie, č. 6/2024 (str. 5): "Čo treba zmeniť, je nezmyselné preferovanie absolútnej neplatnosti právnych úkonov, ale naopak, preferovať ich platnosť tam, kde to korešponduje s vôľou konajúcich subjektov a autoritatívnu ingerenciu štátu prostredníctvom súdov vyhlasujúcich (určujúcich) neplatnosť právneho úkonu obmedziť na minimum."

P. S. 1: Internetový právny časopis PRECEDENT 2/2025, ktorého súčasťou tento príspevok bol, pozri TU.

P. S. 2: Naše súvisiace zamyslenie k R 51/2024 pozri TU.